Prvé čítanie Ex 17,3-7
Čítanie spája tému smädu ľudu s témou jeho reptania a pokúšania Boha v púšti. Motív reptania je typický pre putovanie Izraela púšťou. Po vyslobodení a prechode morom je Izrael je ako na začiatku, zabudol na zázraky v Egypte a nedôveruje Pánovi. Boží dar slobody sa ľudu stal bremenom! Nedostatok vody v Rafidim vyvolal vzburu Izraelitov pro¬ti Mojžišovi, ktorá je ostrým právnym sporom (hebr. ríb na pozadí mena Meríba, miesto sporu a vadenia). Je to proces proti obžalovanému, ktorým je Mojžiš a nepriamo aj Boh. Sú obvinení z toho, že nesplnili niečo, k čomu sa zaviazali na začiatku vyslobodenia ľudu z otroctva. Vzbura proti Mojžišovi je vlastne procesom proti Bohu. Mojžiš to ľudu právom vyčíta. Na pozadí ľudskej nevery sa však ukazuje Božia vernosť a Pán sa opäť postará o svoj ľud a nechá vytrysknúť vodu zo skaly. Ľud však pochybuje o tom, či je Boh na ich strane a medzi nimi, čím pokúšali Pána (prvý názov miesta Massa pochádza z koreňa „pokúšať“). V tomto čítaní je kráčanie púšťou po vyslobodení z Egypta predobrazom Veľkej noci a hľadanie vody symbolizuje opravdivý život (porov. evanjelium Jn 4 o živej vode).
Druhé čítanie Rim 5,1-2.5-8
Piata kapitola začína druhú veľkú časť Listu Rimanom (5,1-8,39). Pavol poukáže na dôsledky života viery a ospravedlnenia, ktoré je o odpustení hriechov a o priateľstve s Bohom, o ktorých pojednával v kap. 1-4. Zmenil sa tón v liste: Apoštol hovorí ako šťastný človek naplnený radosťou. Ospravedlnení Kristom sme zmierení s Bohom. To prináša veľa privilégií: pokoj s Bohom, nádej na dosiahnutie Božej slávy a vyliatie Božej lásky (5,1-5). Popis, ako Kristova smrť uskutočnila toto ospravedlnenie, spásu a zmierenie (5,6-8) patrí k najvýznamnejším objasneniam nepodmienenosti a nadmernosti Božej lásky v Novom zákone: spočíva v ochote zomrieť za hriešnikov, ktorí si takú veľkorysosť nezaslúžia. Jediné, čo nám teda zostáva, je chváliť sa Bohom a jeho láskou. Za povšimnutie stojí to, že je to láska Otca (on dokazuje svoju lásku, v. 8), Syna (on zomrel za hriešnikov, v. 6-8), Ducha (láska je rozliata do našich sŕdc cez neho, v. 5): celá Trojice ukazuje tak svoju lásku k človeku. Láska až do krajnosti je odpoveďou na ľudské nepriateľstvo voči Bohu!
Evanjelium Jn 4,5-42 „Kiežby sme poznali Boží dar!“
Evanjeliový príbeh dnešnej nedele o Ježišovom stretnutí so samaritánskou ženou v Sychare, t.j. v Sicheme pri studni je plný zvratov a vyvoláva v nás túžbu po veľkom dare. Dlhá stať je ozvenou starozákonných stretnutí Izraelitov (Abrahámovho sluhu Eliezer v Gn 24,10-52; Jakuba 29,1-13, Mojžiša v Ex 2,15b-21) s cudzinkami pri studni, kde si našli budúcu nevestu pre seba alebo pre iného muža. V Jánovom evanjeliu má navyše rozhovor povahu gradujúcej zjavujúcej reči, ktorá rozvíja poznanie o Pánovi. Pri hlbokej studni Jakuba si žena prehlbuje poznanie a vieru v toho, kto je väčší ako Jakub. Ježiša spoznáva najskôr ako Žida (v. 9) neskôr ako proroka (v. 19) ktorého príchod ohlásil Mojžiš (porov. Dt 18,15-19) a potom ho spozná ako Mesiáša (v. 25-26) a napokon ho všetok ľud mesta po dvoch dňoch pobytu v Sychare spozná ako Spasiteľa sveta. V stretnutí so Samaritánkou je dvakrát výrazne aktívny sám Ježiš s prosbou: „Daj sa mi napiť!“ (Jn 4,7) a výzvou: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ (Jn 4,16). Ostatné prebieha v línii povedaného. Pán ponúka živú vodu a Ducha, no žena myslí na bežnú čerstvú vodu, no napokon, keď spozná výnimočnosť Ježiša ako Mesiáša, nechá pri studni dokonca aj džbán a ide ohlásiť ľuďom toho, koho spoznala, už má dar, opravdivú vodu aj Ducha, ktorý ju ženie k iným ľuďom mesta. Mesto s jeho ľudom predstavujú zlomok Cirkvi a v Kristovi ako nevesta nájde ľud svojho ženícha a opravdivý dar pre celé ľudstvo, v ktorom je zosobnený Boh a v ňom si Boha uctievame v tom opravdivom duchu (v ňom sa „praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ Jn 4,23).
(Foto: Sychar pod Garizimom a Jakubova studňa v Sychare)
