Prvé čítanie Gn 12,1-4a
Úryvok z Knihy Genezis je povolaním Abraháma a jeho odpoveďou na povolanie. Ním sa začína strategický úsek dejín a zrod Izraela. Boh sa naliehavo dáva počuť v imperatíve „odíď“, čo je jediný príkaz v Božej reči Abramovi. Ak Abram splní ťažký príkaz a opustí svoju krajinu, svoj rod a svoj otcovský dom, čo je pre orientálca mimoriadne ťažké, tak Boh začne konať a požehnávať jeho ale aj všetky národy na zemi. Boh prikazuje a zároveň Abrama motivuje siedmimi predpoveďami (tri účelové vety a štyri oznamovacie vety, v rámci daných viet je 7-krát obmenené zámeno ty). Povolanie Abrama prechádza do univerzálnej polohy („všetky pokolenia“) a stojí na kľúčovom slovese „požehnať“ a na jeho 5-násobnej obmene koreňa. To, čo dnes ľudia nazývajú šťastím alebo úspechom, starozákonný človek vyjadroval slovom požehnanie (s tým rozdielom, že Izraelita za tým videl vždy Božiu štedrú ruku). Prísľub požehnania je protikladom nepožehnaného stavu ľudstva. Boh sám chce presláviť tiež meno Abraháma. Je to opačný postup ako v príbehu o Babylonskej veži, kde si spoločenstvo národov samo bez Boha postačovalo pri presadzovaní mena (Gn 11,4), no skončilo to fiaskom. V povolaní je vždy dôležitá až odpoveď povolaného (v. 4). Reakcia Abrama na Pánov hlas je pozitívna. Abram opúšťa minulosť a vo viere odíde v ústrety novej budúcnosti. Boh začína napĺňať svoje slovo.
Druhé čítanie: 2 Tim 1,8b-10
Uväznený Pavol píše na konci života druhý list Timotejovi, svojmu blízkemu spolupracovníkovi, ktorý bol ustanovený v Efeze za „dozorcu“ (význam gr. episkopos, biskup). Timotej je vyzývaný, aby znášal ťažkosti spojené so službou hlásateľa evanjelia. Nie je v takomto položení sám, aj Pavol trpí pre Krista. Znášanie ťažkostí je napokon na prospech samotného evanjelia. Utrpenie nemá Timotej ustáť len na základe „vlastných síl“, ale z Božej moci. Boh dáva silu niesť súženie spojené s evanjelizáciou (1,7.8; 2,1). Boh sám je zvrchovaným pánom nad všetkým, a teda aj nad prenasledovaním a utrpením, keďže je mocnejší než smrť. Dôrazne sa pripomína, že táto milosť nového života je nezaslúženým a ničím nezaplatiteľným Božím darom. Tento život v Kristovi sa znovu a znovu sprítomňuje cez hlásanie a prijímanie evanjelia.
Evanjelium Mt 17,1-9 “Mystický vrch: premena Ježiša, hlas Otca a hrôza apoštolov ukončená Synom“
Evanjelium dnešnej nedele komunikuje jedinečnú mystickú udalosť. Šesť dní potom, ako Peter Ježiša vyznal ako Mesiáša a Syna živého Boha (16,16), Ježiš na vrchu zažil „metamorfózu“, čiže premenu vzhľadu, ktorá má posilniť učeníkov zoči voči nastávajúcemu utrpeniu Pána a má legitimovať Krista ako Mesiáša a Syna Božieho Syna navzdory pohoršlivému proroctvu o blízkej smrti. Grécky pasív metemorfóthé, dosl. „bol zmenený vo vzhľade/forme“ odkazuje na pôsobenie Boha, ktorý umožnil zmenu jeho tváre a odevu. Traja vidia troch. Apoštoli Peter, Jakub a Ján vidia zrazu v Božom svetle troch mužov: Ježiša, Mojžiša a Eliáša. Scéna má apokalyptický ráz, je to zjavujúce videnie, ktoré má bežne vizuálnu časť (1) vyvolávajúcu zmätok (2) vo vizionároch a napokon je to vrcholná zvuková časť (3). To, čo učeníci vidia a čo ich vydesí, je im vysvetlené (často sa to deje tak aj v Knihe zjavenia apoštola Jána). Ježiš v spoločnosti veľkého Mojžiša a Eliáša ich prevýši jednak ako Boží Syn a tiež aj Pánov sluha, v ktorom má Otec zaľúbenie. Nepotrebuje ani on ani ďalší dvaja samostatné stánky, ktoré chce postaviť zmätený Peter. Avšak sám Boh Otec zastrie svojím oblakom troch apoštolov a Ježiša potvrdí mocným hlasom ako svojho Syna a sluhu. Petrovo vyznanie spred šiestich dní („Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“) sa tak veľkolepo spečaťuje hlasom Otca, pričom apoštolom zaznel na vrchu aj príkaz: „Počúvajte ho!“ (porov. Dt 18,15b). Odteraz bude treba počúvať už nie Mojžiša ani Eliáša, ale Ježiša, ktorý ich presahuje. Boží hlas apoštolov „tlačí“ k zemi a úplne precitne ich hrôza. Až dotyk a výzva obvykle vyzerajúceho Ježiša ich zbaví strechu a postaví ich na nohy. Mystická Ježišova premena má silu premieňať tých, čo sa na neho intenzívne dívajú a umožní aj nám počúvať a nasledovať ho ako toho, kto víťazi nad zlom smrťou na kríži a víťazne zažiari v zmŕtvychvstaní. Premena sa deje hore „na vrchu“, kde nás v pokore vyvádza Ježiš a prispieva k tomu aj modlitba, pôst, almužna, sviatosti a konanie toho, čo nám Ježiš hovorí.
