Dnes v katolíckych kostoloch znie povestné podobenstvo o Boháčovi a Lazárovi z pera evanjelistu Lukáša (16,19-31). Pán Ježiš v ňom hovorí o nedostatku milosrdného súcitu boháča s chudákom a o dvoch hrozných priepastiach, ktoré sa utvorili medzi nimi počas života a po smrti. Toto podobenstvo patrí k príbehom označovaných v rétorike exemplum (v lat. príklad), keďže porovnáva dva typy ľudí, čo je mimochodom aj inde Lukášová obľúbená technika – posúdenie dvoch, resp. viacerých postáv (gréc. synkrisis) v príbehoch a podobenstvách (napr. porovnanie Marty a Márie; Samaritána a dvoch ostatných kňaza a levitu; starší a mladší syn milosrdného otca, mýtnik a farizej v chráme, atď).
Lazár a boháč sú dve protikladné postavy, cez ktoré sa tvoria významové protiklady príbehu. Obaja žijú v „dvoch rôznych svetoch“, tu na zemi aj na onom svete. Nikdy spolu nehovoria, vždy sú oddelení: najprv bránou, potom neprekonateľnou priepasťou. Predovšetkým ich však rozdeľuje neschopnosť stretnúť sa: najprv boháč môže, ale nechce ísť za Lazárom. A v dôsledku toho sa na druhom svete vytvorí priepasť, ktorú boháč ani Lazár nemôžu prekročiť, aj keby chceli. Jednou z tém je teda „prekročenie prahu svojho domu“, prekročenie prahu svojho spoločenského postavenia. Bohatý muž nemohol prekročiť prah svojho domu, a tak sa v tomto živote vytvorila priepasť, ktorá zostala natrvalo a stala sa neprekonateľnou. Tento človek však urobil oveľa zásadnejšiu chybu: uväznený vo svojom bohatstve a pohodlí neprekročil svoje ľudské zámery a túžby, nemal odvahu prekročiť svoje „ľudské“ plány a prijať Božie plány vyjadrené v „Mojžišovom zákone a Prorokoch“ Starého zákona. Lazár je funkčná postava, nikdy nehovorí ani nekoná: je to úplne statická a pasívna postava. Nerobí nič dobré, čím by si zaslúžil byť v Abrahámovej blízkosti: práve na ňom sa prejavuje Božia štedrosť, ktorá dáva zadarmo. Prostredníctvom tejto funkčnej postavy je možné spoznať aj slepotu a tvrdosť srdca boháča, ktorý nemôže dávať.
Vo v. 22 čítame, že Lazár nebol pochovaný ľuďmi, ale ho odniesli anjeli, zatiaľ čo boháč bol pochovaný svojimi príbuznými zaiste slávnostne a veľkolepo. Bol uložený do hrobu a je v šeoli. Toto prenesenie nebeskými bytosťami odráža mienku nájdenú v diele Pastier od Hermasa a neskôr v iných dielach. Okrem židovského apokryfu Aserov závet, sa odnesenie mŕtveho anjelmi spomína v židovských spisoch až po roku 150 po Kr. Abrahámovo lono, v ktorom nájdeme Lazára, je čestné miesto pokoja a blaha v živote po smrti, no nie je to ešte nutne definitívny stav večnej radosti. Takéto označenie je neznáme v predkresťanských židovských spisoch, ale je nájdené až v neskorších midrášoch a v Babylonskom talmude. Predstavuje pravdepodobne rozvinutie starozákonnej idey spánku s otcami alebo predkami (1 Kr 1,21 Lebo až sa môj kráľovský pán (Dávid) uloží k svojim otcom…; 2,10 Potom sa Dávid uložil k svojim otcom, ale aj 4 Mach 13,17 „Lebo, ak my takto zomrieme, privítajú nás Abrahám a Izák a Jakub a všetci otcovia nás budú chváliť“).
Viacerí prekladatelia boli presvedčení o tom, že boháč sa nachádza už v pekle, a preto grécke slovo „hádes“ ᾅδης, ktoré sa používalo na označenie podsvetia, preložili ako peklo, pričom inde sa prekladá „podsvetie“. V Septuaginte sa týmto výrazom až na pár výnimiek prekladá hebr. šeol – podsvetie (Iz 14,9.11.15; Kaz 9,10), ktoré pôvodne označovalo ríšu pokoja a ticha, do ktorého odchádzajú ľudia pri smrti (Žalm 89,49), miesto tieňov (Iz 14,9) pod vodami oceánu (Jób 26,5-6) a miesto chýbajúcej aktivity (Ž 6,6). Niekedy však výraz nesie konotáciu miesta v protiklade s nebom (Am 9,2; Ž 139,8), ktorú môže mať aj v Lk 10 ale aj tu v Lk 16,19-31. V neskorom židovstve v 2 stor. pred Kr. sa v duchu apokalyptického myslenia, do ktorého zapadajú aj evanjeliá, predstava o šeoli rozšíri o Božiu náuku o zmŕtvychvstaní (Dan 12,2) a o tému odmeny za pozemské správanie. Šeol začal byť prezentovaný cez oddelené priestory: jeden priestor bol pre spravodlivých a tri boli pre hriešnikov. Takéto rozdelenie na štyri zóny na obrovsky vysokom vrchu na zhromaždenie duchov zomrelých duší nájdeme v apokryfnej Prvej Henochovej knihe 22,9-13 (9 Tieto tri skupiny sú oddelené preto, aby rozlíšili duchov zomrelých. Duše spravodlivých sú oddelené od ostatných, a to prameňom vody a svetlom nad ním. 10 Podobne sú rozlíšení aj hriešnici, keď zomrú a sú pochovaní do zeme, hoci nad nimi nebol za ich života vynesený rozsudok. 11 Tu budú ich duše oddelene prebývať vo veľkých mukách a to až do posledného dňa súdu a stihne ich trest a muka zlorečených naveky. Ich duše tam budú spútané až naveky… 13 v deň súdu ich duše nezomrú, ale ani odtiaľ neodídu). Takýto pohľad na oddelené priestory podsvetia sa vyskytuje s veľkou pravdepodobnosťou aj v Lk 16,22-26, kde Ježiš prepojí tému šeolu-podsvetia a náuky o zmŕtvychvstaní.
Boháč v prìbehu je rozvinutá postava, ktorá veľmi aktívne vstúpi do rozhovoru s Abrahámom. Na konci sa pozornosť presunie na bratov bohatého muža. Je to teda podobenstvo predovšetkým pre bohatých (Ježiš ho hovorí bohatým farizejom, ktorí zanedbávali chudobných a pýšili sa svojím „pôvodom od Abraháma“. Abrahámov pôvod však automaticky neznamená spásu po smrti. Aby bol človek spasený, musí počúvať ale aj poslúchať Písmo. Téma počúvania je totiž vrcholom celého príbehu, kľúčom k jeho pochopeniu. Počúvanie podobenstva sa vzťahuje na počúvanie Písma. Len to? Nie, text poukazuje aj na dôležitosť poslúchania Slova: následky neposlúchania by boli fatálne. Počúvanie a poslúchanie Božieho slova (t. j. nielen počúvanie, ale aj jeho uskutočňovanie) je cestou k spaseniu, ako výslovne hovorí Abrahám na konci podobenstva. Odpoveď a reakcia piatich bratov nie je uvedená: podobenstvo je teda ponechané s otvoreným koncom a čitateľ (alebo poslucháč) má teraz reagovať.
Bolo by zavádzajúce zredukovať toto podobenstvo na výzvu k milosrdenstvu a súcitu s chudobnými. Táto myšlienka je v našom príbehu určite prítomná, ale nie je hlavným a ústredným posolstvom. Je to vyjadrené v samotnom závere – „nech počúvajú Mojžiša a Prorokov“. Záver obsahuje teda „kľúč k pochopeniu“ podobenstva. Hlavnou myšlienkou nie je milosrdenstvo, ale počúvanie Božieho slova, potvrdzuje to aj skutočnosť, že Abrahám sám poukazuje na počúvanie Božieho slova ako cestu k spáse pre piatich bratov, nie je to milosrdenstvo. A koniec koncov, Abrahám nikde neobviňuje boháča z nedostatku milosrdenstva. „Milosrdenstvo“ je v príbehu určite zahrnuté, ale len ako dodatok: najdôležitejšie je počúvať Božie slovo, ktoré samozrejme zahŕňa výzvy k láske k chudobným. V úryvku sa prelínajú tak témy z predchádzajúcich úryvkov 15. a 16. kapitoly: používanie majetku, vzťah k blížnemu, múdre a rozumné používanie prostriedkov na dosiahnutie cieľov („prijať do domu“ alebo „byť prijatý, zachrániť si život). Tieto témy sa preberajú vo svetle novej témy: počúvanie Písma. Téma počúvania Mojžiša a prorokov anticipuje rozprávanie o stretnutí Zmŕtvychvstalého s emauzskými učeníkmi.
Pane, tvoje Božie slovo nie je nebezpečné, pretože nechceš ním zničiť náš život, ale ničíš ním slepé uličky, ktoré vedú preč od života. Daj aby sme sa nebáli tvojho pohľadu, ale skôr nášho vlastného, lebo najväčším nepriateľom života môžeme byť my sami..
