- čítanie: Dt 6,2-6
Tento úryvok pochádza z druhej Mojžišovej reči z rámca jeho rozlúčkových vystúpení, o ktorých hovorí Kniha Deuteronómium. Mojžiš v tejto reči spomína napr. Desatoro a za ním tie slová, o ktorých hovorí daný úryvok prvého čítania.
Tento úryvok má tri ťažiská, tri témy: v prvej téme Mojžiš povzbudzuje svoj ľud, aby sa bál Pána a zachovával jeho príkazy, aby mohol dlho žiť. Potom ho povzbudzuje svedomite zachovávať príkazy, aby mu dobre bolo… a napokon prednáša známy príkaz lásky k Bohu, ktorý začína slovami: Počúvaj, Izrael, Pán, náš Boh je jediný Pán… Je to známy text Šemá Jisrael, ktorý si veriaci židia prevzali do svojich každodenných modlitieb.
V Ježišových časoch bola rozšírená diskusia o tom, čo je podstatou Mojžišovho zákona. Na otázku akéhosi zákonníka Pán Ježiš poukázal práve na tento text a spolu s príkazom lásky k blížnemu (Lv 19,18) ho označil za hlavné prikázanie (Mk 12,29-31).
Vidíme teda, že láska k Bohu a láska k blížnemu sa navzájom predpokladajú, podporujú a prelínajú. Zachovávanie Božích prikázaní nie je obmedzením slobody človeka, ale najpresnejším vystihnutím základu jeho dlhého, šťastného a večného života.
- čítanie: Hebr 7,23-28
Novozákonný List Hebrejom sa stal veľmi zaujímavým referenčným miestom v otázke kňazstva. Autor tohto listu hovorí o starozákonnom kňazstve postavenom na princípe striedania jednotlivcov, ktorí vykonávali ceremoniálnu kňazskú službu v chráme. Jedni smrťou odchádzajú a druhí prichádzajú po nich. Ježišovo kňazstvo je však kňazstvo bytostné a jedinečné. Ono neprechádza na iného jednak preto, že Ježiš ostáva naveky a neumiera a jednak preto, že jeho kňazstvo je postavené na obete vlastnej vôle a slobody. Ježiš neobetoval nejaký predmet, ani obetné zviera, ale obetoval seba, a to trvalým spôsobom. Preto jeho obeta trvá naveky.
Novozákonní kňazi majú na tejto jeho obete účasť. Ježiš je kňazom tým, že prináša seba samého ako obetu, ktorá je dokonalá a milá Otcovi. Novozákonné kňazstvo má svoj základ v krste a ono svoju účinnosť nadobúda z Kristovho kňazstva a zo zjednotenia s ním. Tieto charakteristiky Ježišovho kňazstva predstavujú bázu aj pre novozákonné krstné aj služobné kňazstvo, ako to máme zaužívané v Cirkvi aj dnes.
Evanjelium: Mk 12,28b-34
Rozhovor uvedený v Markovom evanjeliu je ukážkou duchovnej a teologickej vyspelosti a poctivého teologického myslenia Ježišových súčasníkov najmä v radoch zákonníkov. Ide o riešenie otázky o podstate Tóry alebo aj celej židovskej náboženskej tradície. Vtedajšie riešenia medzi zákonníkmi boli rôzne, napr. zásada „Čo nechceš, aby ti ľudia robili, nerob ani ty im.“ Alebo pozitívne premietnutie tej istej zásady: „Čo chceš, aby ti ľudia robili, rob aj ty im.“ Známa je napríklad rada sv. Augustína: „Miluj a rob, čo chceš“.
Riešenie tejto zaujímavej otázky bolo treba hľadať v biblických vedomostiach, ale aj v duchovných a mystických obsahoch. Keďže otázka zákonníka bola seriózna, Pán Ježiš sa do diskusie ochotne zapojil. Svojou odpoveďou potvrdil, že nie je naladený proti Mojžišovmu zákonu, ale že rozumie jeho podstate. Výsledkom tohto úctivého rozhovoru je vzácna zhoda medzi ním a spomínaným zákonníkom, ktorému sa dostalo od Ježiša pochvaly: nie si ďaleko od Božieho kráľovstva…
Ten, kto nemá predsudky voči Ježišovi a kto sa usiluje o uskutočňovanie lásky k Bohu a blížnemu aspoň tak, ako spomínaný zákonník, je blízko Božieho kráľovstva a je veľmi pravdepodobné, že sa do Božieho kráľovstva dostane. Je to výborný vzor a model pre nás.
Mons. Anton Tyrol
