Na siedmu veľkonočnú nedeľu sa na sv. omšiach číta evanjelium Jn 17,20-26. Je vyvrcholením rozlúčkovej reči v Jn 13-17, v ktorej Ježiš zhromaždeným učeníkom pri večeri symbolicky umýva nohy a ako závet odkazuje to najpodstatnejšie: nové prikázanie lásky. Potešuje ich v smútku, najmä cez prísľub Ducha zástancu, ktorý zaistí jeho prítomnosť v spoločenstve učeníkov.
V závere rozlúčkovej reči sa Ježiš v kapitole Jn 17 modlí k Otcovi, kde ďakuje a prosí jednak za seba (v. 1-5) ale aj za učeníkov (v. 6-19) a napokon sa modlil za tých, čo cez slovo učeníkov uveria v neho! Je úžasne potešujúce, že Ježiš sa tak v podstate modlil aj za nás. Prosil Otca za našu jednotu, aká je medzi ním a Otcom. Táto jednota je teda Boží dar. Má byť pre svet MOTÍVOM VIERY V JEŽIŠA AKO OTCOVHO POSLA. Svet má tak spoznať účinnú jednotu v láske medzi nami a Otcom a Synom. Sotva mohla byť vyjadrená naša úloha kresťanov v tomto svete naliehavejšie! Totiž ak svet neverí, tak to nemusí byť len jeho chyba.
Ježiš sa modlí vo v. 24 tiež, aby sme uvideli jeho slávu: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.“ Sláva zahŕňa všetko, čo sme od Boha prijali najmä cez Ježiša a to čo ešte prijmeme. Je to najmä nový život v jednote s Otcom a Synom. Byť tam, kde je Ježiš, teda byť v ňom, čo nám umožňuje Duch Svätý, je základ jednoty nás kresťanov medzi sebou. Božia láska k nám a naša láska smerujúca k Bohu a k druhým je ten tmel, ktorý umožňuje jednotu, aleluja!
Mons. Jozef Jančovič
