Prinášame ďalšiu časť rubriky o Modlitbách v Biblii, ktorú pre Vatikánsky rozhlas – Vatican News pripravuje duchovný otec SSD. Peter Olas, PhD.
Dnes sa spolu zamyslíme nad jedným novozákonným podobenstvom, ktoré má za cieľ poukázať na správnu a nesprávnu modlitbu. Ide o podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, ktoré nachádzame v osemnástej kapitole Evanjelia podľa Lukáša. Modlitba týchto dvoch postáv, ktoré sa prichádzajú do chrámu pokloniť Bohu, sa veľmi líši a prináša neočakávané závery.
Hneď na začiatku evanjelista Lukáš uvádza adresátov tohto príbehu. Píše: „Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo.” Zmysel príbehu je jasný – má za cieľ upraviť pohľad pyšných ľudí, ktorí sa nadchýnajú vlastnou dokonalosťou, pričom ostatných nemajú za nič, a ponúknuť im Boží pohľad na veci. V tom všetkom Ježiš vystupuje ako ten, ktorý pozná Božie zmýšľanie a na základe neho formuje svojich poslucháčov.
Samotné podobenstvo začína týmito slovami: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.” Výber hlavných postáv príbehu nie je náhodný. Farizeji v čase Ježišovej misijnej činnosti predstavovali duchovnú elitu, ľudí, ktorí chceli žiť vieru intenzívne a autenticky, podľa Božej vôle. Častokrát však videli priepasť medzi svojím spravodlivým konaním a nedokonalosťou okolia, na základe čoho viacerí upadli do pýchy a samoľúbosti. Mýtnik, naopak, predstavuje člena spoločnosti, ktorý je a priori hriešny. Odhliadnuc od jeho prípadného snaženia a dobrej vôle, činnosť vyberača daní, ktorú vykonával, ľudia automaticky spájali s okrádaním a s kolaboráciou s nenávidenou Rímskou ríšou. Vidíme, že títo dvaja muži vytvárajú dokonalý protiklad – na prvý pohľad spravodlivého a zbožného človeka s človekom, opäť na prvý pohľad, hriešnym a nepolepšiteľným.
Vetu, ktorá uvádza farizejovu modlitbu, je možné preložiť dvoma rozličnými spôsobmi: buď „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil”, alebo „Farizej sa postavil zvlášť a modlil sa“. Obidve možnosti hovoria o nie veľmi dokonalom postoji. V prvom prípade je možné vnímať istú zameranosť farizeja na seba a na svoju dokonalosť, v druhom prípade sa môže jednať o snahu oddeliť sa od mýtnika. Slová farizejovej modlitby zneli nasledovne: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Farizej adoruje viac svoju dokonalosť a bezúhonnosť ako Božiu dobrotu a svätosť. Robí dokonca viac, ako požadoval židovský Zákon. Postiť sa stačilo len na Deň zmierenia, kým on to robí dva razy týždenne. V tom, čo sa mu darí robiť, prehliada oblasti, v ktorých je ešte nedokonalý. Jeho najväčším hriechom je vnímať svojho blížneho ako nepolepšiteľného hriešnika, ktorý si nezaslúži Božie milosrdenstvo, čo protirečí nielen Ježišovej logike a učeniu, ale aj obrazu Boha opísaného v Starom zákone.
Aj mýtnik svojím postojom tela veľa vyjadruje. Stojí v diaľke, čo môže poukazovať na jeho pocit vzdialenosti od Boha. Neodvažuje sa ani pohľad zdvihnúť k nebu kvôli hanbe pred ním. Možno sa bojí konfrontácie so Všemohúcim, no napriek tomu ho hľadá. Mýtnik sa bije do pŕs, čím vyjadruje, že si uvedomuje svoju vinu. Vinníkom je v jeho očiach on sám, nie farizej, ktorý stojí obďaleč. Nehovorí tak veľa ako farizej, vyslovuje len jednu vetu, možno opakovane: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hoci si uvedomuje svoje hriechy, verí, že Boh je dostatočne milosrdný a dobrý, aby mu ich odpustil.
Hoci my sme už dnes oboznámení s týmto Božím postojom, Ježišov záver podobenstva je pre jeho poslucháčov prevratný: ospravedlnený z Jeruzalemského chrámu neodchádza nábožný farizej, ale naoko nepolepšiteľný mýtnik. Na záver Ježiš ešte dáva aj vysvetlenie tejto Božej reakcie: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.”
Čo tento príbeh dokáže povedať do nášho života? V prvom rade je pre nás zrkadlom, lebo nám pomáha premýšľať nad tým, ako vyzerá naša modlitba. Je pre nás upevňovaním osobnej dokonalosti, alebo je len modlitbou navonok, prázdnou od zapojenosti srdca? Možno sa nám niekedy stáva, že sa rozhliadame po kostole, do ktorého sme sa práve prišli s dobrým úmyslom sa pomodliť, a pri pohľade na niekoho si povieme: Čo tu robí tento? Možno sme spokojní vo svojom živote, ak sme boli tento mesiac na spovedi, každú nedeľu na omši a ideme akurát na duchovné cvičenia, pričom pohŕdavo pozeráme na ostatných členov rodiny alebo susedov, ktorí nemajú toto všetko splnené.
Ježiš aj nás oslovuje prostredníctvom tohto príbehu. Chce sa dotknúť nášho srdca a rozšíriť ho, aby sa do neho zmestili všetci naši blížni, aj tí menej dokonalí. Chce očistiť náš pohľad, aby sme v každom, aj slabom človeku, videli Boží obraz a blížneho, ktorého sme povolaní mať radi a preukazovať mu milosrdenstvo. Na druhej strane, tento obrazný príbeh, ktorý Ježiš rozpovedal svojim poslucháčom, nám pripomína aj to, že nikdy sa nemáme cítiť tak hriešni, aby sme sa so svojou biedou neutiekali k Bohu. V knihe proroka Izaiáša sa píše: „Poďte, pravoťme sa! – hovorí Pán. Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).”
Boh sa vždy teší, keď sa nám darí plniť jeho vôľu, no potrebujeme si uvedomovať, že sa nám to darí práve vďaka jeho pomoci. Bez jeho milosti by sme toho veľa nedokázali. Určite by nebolo správne premýšľať len nad svojou úbohosťou a hriešnosťou, no správne vyváženie radosti nad životom podľa Božej vôle a vedomia vlastnej slabosti, ktorá potrebuje Božie milosrdenstvo a posilu, m
môže byť jedným z hlavných posolstiev tohto podobenstva. Preto si vo voľnom čase opäť tento text osemnástej kapitoly Evanjelia podľa Lukáša prečítajme a popremýšľajme, čo konkrétne sa týka nášho života.
Zdroj a audio záznam nájdete na VaticanNews