Prinášame ďalšiu časť cyklu „Biblické postavy“, ktorý pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News pripravuje sr. Anna Mátiková z Kongregácie Dcér sv. Pavla – paulínok, ktorá získala doktorský titul na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme.
Abrahámovo meno v synoptických evanjeliách spomína aj Ježiš. Zakaždým je reč o niečom zásadnom. Niekedy ide o dôstojnosť Abrahámových synov a dcér i napriek ich fyzickým či morálnym šrámom a nedostatkom. Inokedy ide o vzkriesenie, o vieru a konkrétne postoje, ktoré z nej pramenia, či o osobnú zodpovednosť Ježišových poslucháčov. V Lukášovom evanjeliu však Ježiš podniká ešte jeden veľmi zaujímavý krok. Nielenže uvádza Abrahámovo meno v dôležitej argumentácii, ale Abrahám je aj aktívny účinkujúci v jednom z podobenstiev. Je to príbeh o boháčovi a Lazárovi v šestnástej kapitole (Lk 16,10-31).
Abrahám prichádza na scénu po smrti obidvoch hlavných postáv. Na rozdiel od boháča, ktorého po smrti pochovali, Lazárovou finálnou destináciou je Abrahámovo lono. Návrat zosnulého do náručia rodičov patrí k obrazom či slovným obratom, ktoré boli v Ježišovej dobe bežné.[1] Vzhľadom k židovským eschatologickým predstavám rozšíreným na prelome letopočtov je však netypické, že podobenstvo nehovorí o spoločnej hostine viacerých patriarchov a spravodlivých, ale praotec Abrahám v ňom účinkuje sám.[2] O to viac tak vyniká jeho funkcia akéhosi sprostredkovateľa, ktorý sa môže prihovárať u vyššej inštancie, či zasahovať v prospech tých, ktorí ho prosia o pomoc. Túto stránku Abrahámovej osobnosti vyzdvihuje napríklad starozákonný apokryf Abrahámov testament. Praotec sa podľa tohto textu u Boha prihovára za záchranu hriešnikov. Napokon, veď Abrahámova prosba za bezbožných bola Ježišovým poslucháčom isto známa aj z príbehu o praotcovej intervencii v prospech Sodomy a Gomory. Tejto udalosti naviac v knihe Genezis predchádza návšteva troch záhadných hostí. Vďaka nej sa Abrahám v židovskom povedomí stal aj vzorom pohostinnosti.
S Abrahámom sa však v podobenstve nezhovára jeho hosť Lazár. Z pekelných múk ho oslovuje niekdajší boháč. Obidvaja v rozhovore používajú familiárne oslovenia „otec“ a „synu“, takže je hneď jasné, že etnická príslušnosť k Abrahámovi sa neruší ani smrťou. O to šokujúcejšia je Abrahámova odmietavá odpoveď na boháčove prosby. Abrahám nevydedí dokonca ani tých, ktorí žijú mravne pochybným spôsobom života. Neprestávajú byť jeho deťmi. Na ovplyvnenie ich finálneho údelu to však nestačí. O tom rozhoduje len ich osobná vernosť Mojžišovmu zákonu a posolstvu prorokov.
Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi teda pracuje s tým, ako o Abrahámovi uvažovali Ježišovi súčasníci. Tí Abraháma považovali za otca, ktorý bude spolu s ďalšími patriarchami po smrti ich hostiteľom na nebeskej hostine, a ktorý sa – podobne ako v prípade Sodomy a Gomory – prihovára za tých, ktorí sa na životnej ceste nezriedka i potkýnajú. Ježiš však zároveň zasadzuje tento obraz do kontextu osobnej zodpovednosti. Áno, Abrahám je otec, ktorý sa priznáva ku svojim synom a dcéram, nezrieka sa ich. Ani oni sa ale nemajú zriekať jeho tým, že by sa len nečinne a nezúčastnene viezli na vlne slávnej minulosti svojich predkov.
Zdroj a audioverziu textu nájdete na VaticanNews