1. čítanie: Iz 55,10-11
Krátky úryvok z Knihy proroka Izaiáša sa nachádza v závere druhej časti jeho spisu, v tzv. Druhom Izaiášovi (kap. 40–55), kde zaznieva posolstvo nádeje pre ľud v babylonskom zajatí. Vyhnanstvo skončí a oni sa vrátia do svojej krajiny (porov. Iz 55,12). Počúvajúc tieto prísľuby po takmer štyridsiatich rokoch v cudzej krajine, mnohí zrejme pochybovali o ich naplnení. Prorok sa ich preto usiluje – z Božieho poverenia – ubezpečiť, že Božie slová a sľuby sú vierohodné. Používa pritom jednoduchú analógiu medzi vodou a jej účinkami na prírodu na jednej strane, a Božím slovom a jeho účinkom na históriu na strane druhej.
Kap. 55 proroka Izaiáša začína pozvaním adresovaným vysmädnutému ľudu: „poďte k vodám“ (55,1). Voda ako vzácny prvok v polopúšťach Blízkeho východu sa ponúka zadarmo a odráža Boží zámer postarať sa o svoj ľud. Tak ako prítomnosť vody dáva život vyprahnutej krajine, a nikdy sa nespreneverí tomuto poslaniu, aj Božie prísľuby nadobudnú neochvejnú účinnosť pri obnove slobody pre vyhnancov. Tak ako sa spoliehajú na padajúci dážď, ktorý dáva vypučať semenám, majú sa spoľahnúť i na Božie slovo. Dážď a sneh robia zem plodnou, aby poskytla živobytie pre fyzické telá. Rovnako Božie slovo zaznievajúce do uší, živí ducha človeka tým, že dáva rásť nádeji a ubezpečeniu. A vskutku, Božie slovo nezlyhalo a dekrét z roku 539 pr. Kr. umožnil návrat vyhnancov do Judska. Božie slová sú dôveryhodné a spoľahlivé, lebo Pán uzavrel so svojimi vyvolenými „večnú zmluvu“, ktorá nesklame (55,2-3).
2. čítanie: Rim 8,18-23
Pavol pokračuje v kap. 8 Listu Rimanom v predstavovaní nového života, založeného na daroch Ducha. Prebývanie Ducha pretvára veriacich na Božie deti a dedičov Božích prisľúbení. Ak žijú v spojení s Kristom, môžu s radosťou upierať svoj pohľad na svoje budúce oslávenie, to značí na večný život v obklopení Božou slávou. Pavol si však zároveň naplno uvedomuje, že život Božích detí na zemi je poznačený utrpením. Rovnako ako trpel Kristus, aj jeho nasledovníci, vrátane Pavla, prežívajú trápenia a bolesti, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou života tu a teraz. Dodáva, že dokonca celé stvorenie – živočíšny svet a všetko ostatné – trpí taktiež. Tento padnutý stav ľudstva a stvorenia bol spôsobený ľudským zlyhaním opísaným v Knihe Genezis (kap. 3). Dôsledky katastrofy prvého hriechu naďalej ovplyvňujú všetko.
Vzápätí ale Apoštol vyvažuje svoje trochu ponuré hodnotenie súčasného stavu perspektívou budúcej slávy a „vykúpenia tela“, t.j. vzkriesenia a večného života. Keď bude ľudstvo obnovené, obnoví sa tým celé stvorenie. Dnešný text, hoci nezastiera súčasný stav porušiteľnosti a bolesti, je nasiaknutý živou nádejou do budúcnosti, nádejou, ktorá poskytuje silu a odhodlanie čeliť ťažkostiam a utrpeniu prítomnosti.
Evanjelium: Mt 13,1-23
V evanjeliu nachádzame začiatok Ježišovej reči v podobenstvách (Mt 13). Prvé a najviac rozvinuté podobenstvo, známe ako podobenstvo o rozsievačovi, sa zameriava na Božie slovo, ktoré Ježiš ohlasuje, a na jeho účinky. Podobne ako Izaiáš, podobenstvo používa obrazy, ktoré pochádzajú z poľnohospodárstva a prírody, aby bolo čo najzrozumiteľnejšie pre adresátov.
Rozsievač, Ježiš, „rozsieva“ slovo Kráľovstva. Prináša Božie slovo na svet, ale reakcie naň sa líšia v závislosti od „pôdy“, ktorá predstavuje ľudské srdce. Ľudské srdce môže byť tvrdé ako „cesta“ a „prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate“, lebo to slovo nebolo prijaté. Alebo srdce môže byť ako „skalnatá pôda“, ktorá dáva rýchlu a spontánnu reakciu, no trvá iba chvíľu, pretože „nemá koreň“. Alebo semeno slova môže byť zasiate medzi „tŕnie“, ktoré predstavuje „starosti sveta a klam bohatstva“, a tie nakoniec slovo udusia. Ide o reakcie tých, ktorí slovo počujú, ale buď ho nedokážu prijať alebo nie sú schopní dať mu priestor v živote a pre množstvo iných priorít jednoducho naň zabudnú. Jedinou pôdou, ktorá prináša ovocie, je srdce toho, „kto počúva slovo a chápe ho“. Tu spočíva jadro posolstva podobenstiev: slovo je široko dostupné, vyžaduje si však odpoveď prostredníctvom počutia a porozumenia. Počuť značí prijať, porozumieť zas osvojiť si, integrovať do života. Také počúvanie a chápanie vedie k požehnaniu (porov. 13,16).
o. Marek Vaňuš
