Radosť a dozrievanie
Po silnej výzve k pokániu z minulej nedele teraz počúvame srdce celého evanjelia. Okrem obrazu tej najnežnejšej lásky Boha Otca k nám rozpráva aj o tom, ako sa robí pokánie.
Ježiš podobenstvom nastavuje zrkadlo nadradenosti farizejov voči hriešnikom, ktorí sa k nemu približovali. Tí prví sú obrazom staršieho a druhí mladšieho syna. Obaja boli vlastne nezrelí. Mladší si vybral hedonizmus a starší sa na čomsi pri svojom dozrievaní zasekol. No a na nezrelosť sa zvyčajne nabaľuje vnútorná bolesť a prázdnota. Ich otec však zrelosťou prekypuje: najprv preto, že nechá mladšieho syna odísť, aj keď riskuje nielen ťažko nadobudnutý majetok, ale i jeho morálnu či fyzickú ujmu.
Prvý príklad pokánia – v prípade mladšieho syna – je veľmi zreteľný, priehľadný. Odchod do cudziny, najmä z dôvodu chudoby, býval pre mladších synov v Ježišovej dobe dosť bežný. No pásť svine bolo pre pravého žida neprípustné. Paradoxne práve tie mu pomohli urobiť otočku.
Pri jeho návrate otec od neho nevyžaduje vyznanie viny, ani žiadne skutky. Stačí mu zmena jeho smerovania – domov. Keď ho zbadá prichádzať, pohne sa mu zľutovaním celé vnútro, doslovne jeho materské lono. Mužovi. Ježiš jeho príkladom priam k neuvereniu ukazuje, že aj z toho najväčšieho blata sa možno vrátiť rovno do Božieho náručia. Tam mu Otec vráti, ba rozmnoží jeho božskú dôstojnosť.
Starší syn si napriek otcovej celistvej láske voči nemu ešte sťažuje. Týmto druhým príkladom Ježiš ukazuje na nutnosť pokánia i pre tých, ktorí nie vždy vidia jeho potrebu, a preto ho ani poriadne nerobia. V tomto bode je zoči-voči neobrátenému človeku s uzavretou sebestačnosťou bezmocný i Boh sám. Lebo vystaviť svoje vnútro očisťujúcej bolesti a oslobodiť tak svoje srdce od balvanu uzavretej tvrdosti, musí chcieť a uniesť každý sám. Teplomerom ozajstnosti pokánia nebude nič menšie, ako láska. K Bohu i ľuďom. Láska vo forme pozornosti, pomoci, času, tepla, súcitu, nežnosti voči druhým.
Srdce človeka je tak trochu ako cibuľa. Keď sa z neho pokáním ošúpe jedna suchá vrstva, ukáže sa ďalšia. Dal by Pán, aby sme aj v tomto pôste z neho s Božou pomocou zas jednu dostali. Nielenže sa tým lepšie pripravíme na večnosť, ale v našom srdci sa nanovo rozmnoží radosť.
sr. Dagmar Králová
