Prvé čítanie: Jeremiáš 1,4-5.17-19
Tento úryvok z knihy proroka Jeremiáša hovorí o jeho povolaní k prorockej službe a vyvolení už od materského lona. Jeremiáš dostáva nevďačnú úlohu napomínať ľud, ktorý žije v náboženskom i morálnom úpadku. Tak sa jeho život mení na neustály boj s mocnými Izraela. Pán žiada od Jeremiáša úplnú poslušnosť, pripravenosť a dôveru. Inak prorok zažije pokorenie a strach z nepriateľov. Prehlbujúci sa dôverný vzťah k Bohu sa u neho spája s tragickými okamihmi opustenosti a prenasledovania zo strany ľudí.
Druhé čítanie: 1. list Korinťanom 12,31 – 13,13
Korintskí kresťania, ktorí spôsobovali Pavlovi mnohé obavy, túžili po viditeľnejších charizmách, ale Pavol im ukazuje lepšiu cestu najväčšej charizmy, ktorou je láska. Najpôsobivejším v tejto pavlovskej veľpiesni na lásku je relativizácia všetkých foriem askézy a metód duchovného života. Vysvetľuje svoje chápanie dávajúcej sa lásky, na rozdiel od vlastníckej.
Týmto úryvkom nás Pavol vedie k jadru kresťanského posolstva, ktorým je príkaz lásky k Bohu a blížnemu. Láska je najväčšou charizmou, ktorá následne vedie nielen k pravému životu, ale i k zakúšaniu Boha – lásky.
Evanjelium: Lukáš 4, 21-30
Zúrivosť & vznešenosť
Po výstižnej Ježišovej vete v nazaretskej synagóge nasleduje jeho dialogický príhovor k rodákom. Reagujú na neho v štýle z extrému do extrému. Od úžasu a nadšenia až k nenávisti, ktorou nechtiac len potvrdili Ježišove slová, že žiaden prorok nebýva uznaný vo svojom prostredí.
Nazaretčania nevedia zniesť, že Ježiš chce u nich len učiť a nie robiť im znamenia. Ich rozhorčenie provokujú aj Ježišove narážky na pohanov, v prospech ktorých Boh urobil aj zázraky – ako prísľub univerzálnej spásy, v ktorej je Lukáš expertom. Ba viac, Ježiš naznačuje, že Izraelu sa v budúcnosti spása vezme a odovzdá pohanom. Keď to jeho rodákom došlo, bol už len krôčik k zúrivosti. Jeho odmietnutím v Nazarete poriadkumilovný Lukáš zároveň objasnil, prečo bude v ďalšom Ježiš na cestách a začne svoju misiu v polopohanskom obchodnom centre Kafarnaum.
Konflikt, ktorý Ježiš vyvolal medzi svojimi ukazuje na večne aktuálny vzorec správania ľudského srdca: malí predstavitelia bezvýznamného Nazaretu nevedia zniesť, že ich Ježiš stavia na roveň obyčajných ľudí z pohanských oblastí. A to sa bude opakovať až po jeho smrť vždy, keď sa Ježiš dotkne – čo i len nechtiac – niečej nadradenosti. Nazaretská snaha zhodiť ho za rodným mestom je len predzvesťou, že Ježiš raz bude rodným Izraelom odvrhnutý a ukrižovaný za hradbami iného mesta – Jeruzalema. Lukáš už v Nazarete predznamenáva, že keby Ježiš bol chcel, ľahko mohol zostúpiť z kríža. To, že v Nazarete prešiel pomedzi rodákov s kráľovskou dôstojnosťou, aby šiel konať dobro inam, môže byť predobrazom jeho vzkriesenia (stretnutiu so svojimi mu neprekážali ani zatvorené dvere).
Aj neskôr mnohí židia zamietajú evanjelium, lebo je pre všetkých – t. j. nepotvrdzuje ich nadradenosť voči ostatným národom. Preto je viac než normálne, že protirečivé reakcie sprevádzajú Ježišových učeníkov až dodnes, najmä ak sa dotknú domnelej nadradenosti „mocných“ tohto sveta.
sr. Dagmar Kráľová
