Prinášame ďalšiu časť cyklu „Biblické postavy“, ktorý pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News pripravuje sr. Anna Mátiková z Kongregácie Dcér sv. Pavla – paulínok, ktorá získala doktorský titul na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme.
Abrahám je v istom zmysle, samozrejme v úvodzovkách, akýsi biblický „kozmopolita“. Jeho domovinou je síce kniha Genezis, ale figuruje i v mnohých iných spisoch Starého i Nového zákona. S nemalou dávkou expresívnosti by sa dalo povedať, že autori starozákonných i novozákonných kníh vyťahujú Abraháma ako žolíka vždy, keď argumentujú o niečom, na čom im veľmi záleží. Tak tomu bolo v knihe Sirachovcovej, v knihách Machabejcov v Pavlových listoch Galaťanom a Rimanom, v Jakubovom liste i v takzvanom Liste Hebrejom.
Meno Abrahám sa skloňuje, keď ide do tuhého, aj v súvislosti s pôsobením Jána Krstiteľa, ako o ňom referujú evanjelisti Matúš a Lukáš ešte pred Ježišovým krstom. V Matúšovej verzii sa Ján Krstiteľ dosť ostro osopuje na prichádzajúcich farizejov a saducejov: „Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: »Naším otcom je Abrahám!« lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov“ (Mt 3,9). Nahrávka Krstiteľových slov pri Jordáne sa nezachovala, takže nemožno s dokonalou istotou povedať, či ide o Jánove vlastné slová, alebo skôr o interpretáciu evanjelistu, ktorý vo svojom diele reflektuje v jeho dobe vzrastajúce napätie medzi Ježišovými učeníkmi a členmi vyvoleného národa, ktorí v Ježiša neuverili. Nemožno vylúčiť, že autorské práva na tento výrok náležia Krstiteľovi. Podobné tvrdenie totiž zaznamenáva aj evanjelista Lukáš (Lk 3,8). U Lukáša dokonca Ján oslovuje všetky zástupy a ešte viac pritvrdzuje: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodno pokánia a nepokúšajte sa nahovárať si: Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov“ (Lk 3,7-8).
Z výroku Jána Krstiteľa priam srší napätie, ktoré je citeľné už v niektorých prorockých textoch Starého zákona a bolo prítomné i v rámci židovstva na prelome letopočtov. Na jednej strane stojí názor, že účasť na zmluve s Pánom je automaticky garantovaná genealogickou príbuznosťou s Abrahámom. Na strane druhej sa ozýva presvedčenie, blízke napríklad i Kumránskej komunite, že byť biologickými potomkami Abraháma samo o sebe nestačí. Zmluvu s Pánom treba potvrdzovať aj určitým spôsobom života. Je jasné, že Ján Krstiteľ sa hlási k tomu druhému pólu. Varuje Izrael, aby sa nespoliehal len na dejiny svojho vyvolenia. Ján síce nepopiera privilegovanú pozíciu vyvoleného ľudu, ale pozýva k radikálnemu zachovávaniu Mojžišovho zákona. Jeho posolstvo tak zároveň už prekračuje hranice Izraela a otvára sa aj členom ostatných národov, ktorí boli doposiaľ ako kamene – hluchí k Božiemu hlasu.
I oni sa však – práve na pozadí Krstiteľových výrokov o Abrahámovi – budú musieť mať vždy na pozore, aby neuprednostnili formálnu príslušnosť k nejakej skupine, pred živým a osobným vzťahom ku Kristovi.
Zdroj a audio verzia na VaticanNews
