Komentár ku Gn 3,9-15
Prvé čítanie je z príbehu o prvých ľuďoch v raji a o prvotnom hriechu (Gn 2,4–3,24), ktorý hovorí, čo sa stalo a čo sa stále deje. Úryvok je dialógom Boha s Adamom a Evou po hriechu a vynesením trestu nad hadom. Prvý dialóg v Písme prebehol pred hriechom medzi hadom a ženou. Po hriechu oslovuje Boh muža, lebo on je v prvom rade zodpovedný za situáciu. Ani pri pokúšaní Evy, ani pri hriechu Boh nezasahoval, rešpektoval ľudskú slobodu. V úlohe sudcu sa teraz pýta muža otázkou „Kde si?“ nie na jeho polohu ale na stav veci. Boh, Stvoriteľ ľudí teraz ako Vykupiteľ hľadá to, čo je stratené. Po páde človeka, ktorý sa skrýva, preberá iniciatívu sám Boh. Človek sa v odpovedi prizná ku strachu a nahote, no nie je ochotný priznať svoj hriech. Muž sa miesto priznania k vine, vyhovára na ženu aj Boha. Podobne sa vyhorí aj žena. Príbeh o prvotnom hriechu ponúka schému vzniku hriechu a jeho dôsledkov: pokušenie (3,2-5) – váhanie (3,6a) – skutok (3,6b) – hanba (3,7-8) – uisťovanie o nevine (3,9.13). Prvotný hriech sa stáva akousi prorockou paradigmou ďalších ľudských zlyhaní. S hadom Boh nevedie dialóg, ale hneď vyriekne trest, pričom v pochmúrnej scéne zasvitne lúč nádeje vo forme protoevanjelia (prvej dobrej zvesti) v Gn 3,15b. Had, ktorý je najviac ľstivý (hebr. ʽarum), je zrazu v reči Boha prekliaty (ʼarúr). Je zvrhnutý ako nepriateľ v boji do prachu zeme (porov. Mich 7,17). Boh kladie nepriateľstvo medzi dve skupiny stvorení: had – žena (jednotlivci) a potomstvo hada – potomstvo ženy (kolektívy). V rozhodujúcom boji vyhrá človek a pätou, ktorú had najviac ohrozuje, mu rozdrví hlavu. Paradoxne päta prinesie víťazstvo a v ľudskej slabosti sa prejaví zrazu sila. Posolstvo kliatby nad hadom spočíva v tom, že hoci získal zdanlivú prevahu nad Bohom tým, že vzdialil ženu i muža od Pána, Boh sám prostredníctvom potomka ženy zvíťazí nad hadom. V plnšom zmysle textu (sensus plenior) sa naznačuje víťazstvo Mesiáša.
Komentár ku 2 Kor 4,13 – 5,1
V úryvku druhého čítania apoštol Pavol vie, čo je to veľkosť jeho apoštolského úradu a pozná, že ho udržuje „duch viery“. Tu to neznamená len nábožné zmýšľanie ale Božiu silu a vnuknutie, ktoré Pavlovi ale aj kresťanovi dáva silu veriť a „hovoriť“, čiže vydávať svedectvo o tom, čomu uveril a ohlasovať to. Viera je skutočne z kázania. K viere pristupuje nádej na stretnutie s Pánom pri jeho druhom príchode. Nádej na budúcu slávu Pavol ukazuje cez kontrast medzi telesným utrpením a životom v Kristovi. Na príklade protikladov (4,16–5,1: vonkajší/vnútorný človek, terajšie súženie/večná sláva, viditeľné/neviditeľné, pozemský dom/ večný dom v nebi) apoštol vysvetľuje, prečo neklesá na mysli. Prítomné trápenia, nie sú ničím v porovnaní s budúcou slávou. Potom sa to, čo sa teraz prežíva ako ťarcha milosti, zjaví ako „nesmierne veľká sláva“. To čo sa apoštolovi a jeho spoločenstvu darovalo ako milosť a poznanie, obráti sa k svojmu počiatku ako oslavný spev slávy. Nesmierne veľká váha večnej slávy, sľúbenej nasledovníkom Ježiša, neumenšuje váhu kríža. Skôr naopak: o čo je kríž ťažší na nosenie, o to je dôležitejšie zmŕtvychvstanie a sláva, ktorá bude po ňom.
Komentár k Mk 3,20-35
Dnešné evanjelium sa delí na tri časti a má „sendvičovú štruktúru“ (a-b-a´). V tejto koncentrickej zostave stoja najskôr Ježiš a jeho príbuzní (3,20-21) – Ježiš a zákonníci (3,22-30) – Ježiš a jeho príbuzní (3,31-35). Ježiš je tu predmetom kontroverzie. Pre príbuzných sa pomiatol a pre zákonníkov je posadnutý. Príbuzní, ktorí sa chcú Ježiša zmocniť (Mk 3,21) stoja vedľa zákonníkov a následne aj Ježišova matka sa dostáva do nedobrého svetla. Ježiš má na oboje námietky len jednu odpoveď: to, čo práve buduje, poukazuje na charakter jednotnosti a Božej moci, ako aj na Ducha Svätého. Preto príbuzných ani nepripúšťa a tí, čo ho obviňujú z nečistého ducha, identifikujú Božieho Ducha so satanom sa tým dopúšťajú neodpustiteľného rúhania. Veď je to otvorené protivenstvo voči Bohu a jeho pôsobiaci Duch je v Ježišovom budujúcom diele viditeľný pre každého, kto chce vidieť. Konflikt s príbuznými tu v Mk 3 treba hodnotiť v rámci teologického smerovania Markovho evanjelia, ktoré viackrát zdôrazňuje kontrast medzi ľudskou voľou a Božou voľou. Ježišova cesta ide občas úplne proti ľudskej prirodzenosti učeníkov ale aj príbuzných. Ani Peter (Mk 8,27-33), a dokonca ani jeho matka Mária nie sú vyňatí z tohto okruhu ľudí. Aj oni sú vyzvaní prehlbovať svoju vieru v Ježiša. Jeho cesta a dielo sú tak nové a neslýchané, že protirečia ľudským skúsenostiam a očakávaniam.
Jozef Jančovič
