Evanjelium tejto nedele Lk 10,1-12.17-20 priamo nadväzuje na minulú nedeľu – Ježiš je na ceste do Jeruzalema a povoláva si nových učeníkov a posiela ich ohlasovať Božie kráľovstvo. Azda pre dodatočné potreba vyslal nielen Dvanástich, ale posiela aj sedemdesiatich dvoch učeníkov.
Dôvodom tohto dodatočného vyslania 72 učeníkov je nedostatok robotníkov v Pánovej vinici. Požiadavky na nich sú jasné: miernosť, chudoba, pokoj, starostlivosť o chudobných a ohlasovanie Božieho kráľovstva v zmysle kraľovania. Okrem toho títo učeníci nemajú podľahnúť skľúčenosti z odmietnutia: jediné, na čom záleží, je patriť Bohu. Ide tu o „misiu vo väčšom meradle“, vyslanie (Dvanástich) sa uskutočnilo už v Lk 9,1-6. Tak ako bol vyslaný sám Ježiš, tak sú teraz vyslaní aj učeníci.
Z gréckych rukopisov nie je jasné, či pôvodný text hovoril iba o 70 alebo o 72 učeníkoch. Ak ich je 70, potom ide o narážku na 70 Mojžišových pomocníkov (Ex 24,1; Nm 11,16.24) alebo na 70 Jakubových potomkov (Ex 1,5). Nie je ani vylúčené, že sa naráža na 70 pôvodných národov uvedených v Gn 10,2-31, čo by odkazovalo na univerzálnosť Ježišovej spásy pre všetky národy. A hoci učeníkov Pán vysiela po dvoch (akoby do „35 skupín“), univerzalita Ježišovej spásy sa ani tým nepotláča. Ježiš posiela dvoch po dvoch, aby sa zabezpečila vzájomná pomoc a dôveryhodné svedectvo. je to podľa právneho princípu „každé svedectvo nech je potvrdené ústami dvoch alebo troch“ (Dt 19,15). Právny podtext je naznačený na konci úryvku (v. 10-11) vo varovaní: „Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy“, ktoré sa spomína aj v paralelnom texte Lk 9,5. V NZ sa objavujú napr. tieto dvojice misionárov: Pavol a Barnabáš (Sk 13,1), Pavol a Sílas (Sk 15,40), Barnabáš a Marek (Sk 15,40).
Prosba Ježiša vo v. 2 na spôsob metafory za „robotníkov do žatvy“ vyjadruje presvedčenie, že misiu učeníctva a všetku evanjelizáciu riadi Boh. Ide v nej o definitívnu, vrcholne dôležitú a pozornú činnosť ako pri radostnom zbere žatvy, ktorá korunuje predošlé úsilie roľníka. Misionárom otvorene hovorí, že budú bezbranní a plachí ako mladé ovce (v. 3). Nariadením nenosiť opasok na peniaze, kapsu na jedlo, ani obuv Ježiš vyžaduje od nich chudobu a naznačuje im aj určitú neistotu zabezpečenia. Učeníci závisia od Otcovej prozreteľnosti, ktorá otvára srdcia iných. Zákaz pozdravovať iných sa vykladá ako napomenutie, aby nestrácali čas: učeníci sa majú sústrediť na ohlasovanie a uzdravovanie, nie na „bežné záležitosti“. Tento „klasický výklad“ by sa dal prekvalifikovať od unáhľanosti skôr k sústredenosti v službe. „Pozdraviť“ v Lukášovom evanjeliu neznamená len „prehodiť pár slov“ ale je to akýsi obrad smerujúci až k návšteve ako to v. 5 naznačuje.
Pozdrav „pokoj vám“ (vo v. 5) nie je obyčajným slovom, ale duchovným slovom nabitým mocou, ktoré privoláva ozajstný pokoj tomu, kto je mu naklonený. Je zaujímavé, že učeníci neprosia o chlieb, pretože sú uistení, že ako Boží pracovníci majú nárok na „odmenu“: ich pozdrav „Pokoj vám“ je kľúčom k otvoreniu dverí. A pretože prosili Otca o chlieb na ten deň (Mt 6,11), Boh pripravil srdcia „synov pokoja“ (t. j. tých, ktorí patria k Božím synom). Pozdrav „pokoj vám“ nie je ešte slovom spásy (tá má prísť v 9. verši), ale jej očakávaním. A tento pokoj sa už viaže na syna pokoja, pretože prijatím poslaného prijímajú toho, kto ich poslal (Lk 10, 16). A takýto dom už zažije „Božiu spásu“, akoby prišiel sám Kristus (19,9). Príkaz „nechodiť z domu do domu“ má „chrániť“ pokorné správanie učeníkov a ich nenáročný životný štýl. Príkaz Ježiša: „jedzte čo Vám predložia“ odkazuje na výzvu: nevyhľadávajte jedlo kvôli naplneniu farizejských či Mojžišových predpisov o jedle.
Verš 9 naznačuje, že nielen poslanie učeníkov vychádza z poslania Ježiša (v. 1) a Otca (v. 2 a 16): aj činnosť a ohlasovanie učeníkov je rovnaké ako Kristovo. Slová („priblížilo sa Božie kráľovstvo“) objasňujú a vysvetľujú skutky (uzdravenia). Strasenie prachu vo v. 10-12 znamená úplné oddelenie sa od mesta, ktoré sa považuje za pohanské. Ešte to však nie je konečný súd, iba predzvesť. Väčšia hrozba (v. 12 – „Sodome bude v ten deň ľahšie ako takému mestu“) naznačuje, že Ježišovi učeníci prinášajú viac – a odmietnutie ich posolstva prináša väčšiu škodu, pretože väčší dar, než aký sa ponúkal v starozákonných časoch, je odmietnutý.
Vo v. 17-20 Ježiš „odvádza“ pozornosť od senzácie, upriamuje pohľad na to prvotné a dôležitejšie: bytie („mená sú zapísané v nebi“) je viac ako činnosť a výsledky („zlí duchovia sa podrobujú“). Učeníci majú rovnakú moc ako Ježiš. Oslovenie „Pane“ vo v.17 pripomína moc a plnú autoritu odosielateľa.
Zvolené sloveso vo v.18 („videl som satana padať“) aj forma (imperfektum, označujúce prebiehajúci dej) naznačujú, že išlo o „zvedavý pohľad“ (a nie o bežné pozorovanie). V Ježišovom mene znamená „v jeho moci“. Keďže moc zla je zlomená, Ježiš môže dať učeníkom moc vyháňať zlých duchov. Čas spásy je už tu; Ježiš svojím príchodom začal nový čas. Hady a škorpióny sú symbolmi „zla“, či nebezpečenstva. Poopravenie postoja učeníkov vo v. 20 v duchu semitského protikladu hovorí: „nie až tak … ale oveľa viac“ (neradujte sa až tak, že sa vám podrobujú zlí duchovia, ale oveľa viac, že sú vaše mená zapísané v nebi).
Dnešné evanjelium nás pozýva k prameňom pastoračnej činnosti a základnému poslaniu, ktoré prijali učeníci. Prijali jednoduchý no účinný „program“, ktorí nás vedie k tomu, aby sme iným „slúžili spolu“ ako učeníci vyslaní vo dvojiciach, aby si pomáhali a dôveryhodnejšie svedčili. Naša „spoločná služba“ potláča individualizmus, malomyseľnosť a egocentrizmus. Vedie nás slúžiť v skromnosti druhým v slobode od majetku a v dôvere v Božiu prozreteľnosť. Bohatstvo „zaťažuje“ našu cestu a službu. V centre ohlasovania má byť „Božie kráľovstvo“, ktoré je blízko, Boh je tu, je tu pre nás. Pri kázaní možno „plytvať“ mnohými slovami, vznešene hovoriť o duchovných pravdách a pritom nechať poslucháčov tam, kde sú.
Pane, v boji proti „temným silám“ (Ef 6,12) nás chrániš tiež od naivného démonizovania a „čiernobieleho videnia sveta“. Pomôž nám poctivo odhaľovať prejavy zla a hriechu vo svojom živote a v životoch iných a prosiť ťa o oslobodenie od zla a hriechu. Pomôž nám tiež službu chorým spojiť s modlitbou. Ako Božie deti sa môžeme „slobodne a bezvýhradne“ modliť za uzdravenie chorých – a zároveň nechať tebe slobodu uzdraviť. Si mocný a raz zasahuješ uzdravením a inokedy posilnením viery a „vnútorného človeka“.
Mons. Jozef Jančovič
