Prinášame siedmu časť rubriky o Modlitbách v Biblii, ktorú pre Vatikánsky rozhlas – Vatican News pripravuje duchovný otec SSLic. Peter Olas. Autor pracuje na dizertačnej práci z biblickej teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a je duchovným správcom Slovenskej misie v Ríme.
Ezechiášove modlitby s dôverou (2Kr 18–20)
Drahí poslucháči,
dnes by sme si povedali pár slov o štýle modlitby dôležitej, no menej známej postavy Starého zákona, akou je kráľ Ezechiáš. Jeho príbeh nachádzame v 18., 19. a 20. kapitole Druhej knihy kráľov. Táto biblická kniha zvyčajne nevenuje opisu jednotlivých postáv až toľko priestoru, ako je to v prípade tohoto kráľa. Ak je teda opísaný v troch kapitolách, tak preto, že nám má jeho život naozaj čo povedať.
V 18. kapitole je tento kráľ predstavený ako ten, kto „robil, čo sa páči Pánovi, celkom tak, ako jeho otec Dávid” (2Kr 18,3). Následne sa píše: „Dúfal v Pána, Izraelovho Boha, a po ňom nebolo jemu podobného medzi všetkými Júdovými kráľmi ani medzi tými, čo boli pred ním“ (2Kr 18,5). A ešte: „Pán bol s ním a darilo sa mu všetko, čo podnikal” (2Kr 18,7). Ezechiáš teda miloval Boha, snažil sa plniť jeho vôľu a vo všetkom sa na neho spoliehal. Tieto slová sú potrebné na naše pochopenie kráľových postojov pri modlitbe.
Hoci bol Ezechiáš mužom dôvery v Boha, neznamená to, že nikdy nezapochyboval. Napriek tomu však vedel, na koho sa má v čase núdze obrátiť. Keď sa mu jedného dňa prišiel vyhrážať rabšake, čiže hlavný pohárnik asýrskeho kráľa Senacheriba, ktorý bol Ezechiášovým nepriateľom, a vysmieval sa jeho dôvere v Boha pred hrozbami Asýrska, kráľ Ezechiáš si roztrhol odev, zaodel sa vrecovinou na znak pokánia a vstúpil do Božieho domu. Potom poslal vyslancov za prorokom Izaiášom, aby ho poprosil o orodovanie pred Bohom.
Rabšake sa mu však prostredníctvom poslov vysmial aj druhýkrát. Keď sa výhražné listy dostali ku kráľovi, kráľ ich prebral, prečítal si ich a znova vystúpil do Pánovho domu, pričom listy, čiže zvitky, rozvinul pred Božou tvárou. Kráľ sa začal takto modliť:
„Pane zástupov, Bože Izraela, ktorý tróniš nad cherubmi! Ty jediný si Bohom všetkých kráľovstiev zeme; ty si urobil nebesá i zem. Nakloň, Pane, svoje ucho a počuj, otvor, Pane, svoje oči a viď! Počuj Sennacheribove slová, ktoré odkázal, aby sa rúhal živému Bohu. Je pravda, Pane, asýrski králi znivočili národy a ich krajiny. Ich bohov však dali na oheň, lebo to nie sú bohovia, ale iba dielo ľudských rúk, drevo a kameň; preto ich zničili. Teraz však, Pane, náš Bože, vysloboď nás z jeho ruky, nech poznajú všetky kráľovstvá zeme, že ty, Pane, si jediný Boh!“ (2Kr 19,15-19).
Po tejto modlitbe dostal od proroka Izaiáša odkaz s Božou odpoveďou, v ktorej ho Boh uistil o tom, že počul jeho modlitbu a že sa zastane jeho veci. Dodal: „Nevkročí do tohoto mesta, ani šíp ta nevystrelí; ani štítom naň nezaútočí, ani násypom ho neobkolesí. Vráti sa cestou, ktorou prišiel a do tohoto mesta nevkročí, hovorí Pán. Budem kryť toto mesto, aby som ho zachránil kvôli sebe a kvôli Dávidovi, svojmu služobníkovi“ (2Kr 19,32-34). A naozaj sa tak stalo.
V dvadsiatej kapitole je opísaná ešte jedna dôverná modlitba kráľa Ezechiáša. Keď za ním prišiel prorok Izaiáš, aby ho upozornil na to, že sa má pripraviť na blížiacu sa smrť, Ezechiáš sa obrátil k stene a takto sa modlil: „Ach, Pane, spomeňže si, ako som putoval pred tvojou tvárou verne a s celým srdcom a robil som, čo je v tvojich očiach dobré.“ A Ezechiáš sa nahlas rozplakal (2Kr 20,3).
Izaiáš ešte ani nevyšiel z prostredného nádvoria, keď ho Pán oslovil: „Vráť sa a povedz Ezechiášovi, kniežaťu môjho ľudu: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy; hľa, uzdravím ťa, na tretí deň pôjdeš do Pánovho chrámu. K tvojmu veku pridám pätnásť rokov a vyslobodím teba i toto mesto z rúk asýrskeho kráľa a budem zastávať toto mesto kvôli sebe a kvôli svojmu služobníkovi Dávidovi“ (2Kr 20,4-6).
Ako vidíme, modlitby kráľa Ezechiáša sú skutočne fascinujúce. Nie je v nich nič komplikované, dokonca nie sú ani dlhé. Práve naopak, zarážajú svojou jednoduchosťou a stručnosťou. Prečo je tomu tak? Pretože Ezechiáš dôveroval Bohu a mal s ním osobný vzťah. Počuli sme, že tento kráľ zakaždým, keď sa dozvedel niečo zlé, skôr, ako by o tom povedal druhým ľuďom, utekal s tou správou k Bohu. Rovnako sme videli, že Boh s reakciou nenechával kráľa dlho čakať. Zaraz mu odpovedal prostredníctvom svojho proroka Izaiáša a uisťoval ho o svojej blízkosti a ochrane.
Dve modlitby teda sprevádzajú dve reakcie, ktoré majú čosi spoločné, a to je dôvera v Boha a priateľský vzťah s ním. Kráľ prichádza s listami do Božieho chrámu a rozkladá ich pred ním. Je to, ako keby povedal: „Pozri, čo sa deje! Ja to neviem vyriešiť, potrebujem tvoju pomoc!“ Ako sme už videli aj v predchádzajúcich modlitbách iných biblických postáv, aj Ezechiášova prvá modlitba začína tým, že pripomenie Bohu, alebo skôr sebe, kým Boh je a že od neho všetko závisí. Jeho následná prosba o pomoc je zároveň prejavom veľkej dôvery. Druhá modlitba je ešte zarážajúcejšia. Kráľ iba Bohu pripomína, že sa vždy snažil plniť jeho vôľu a hneď potom sa rozplače. Táto dôvernosť pohla Boha k okamžitej reakcii, že prorok Izaiáš nestihol ani prísť domov a už sa vracal ku kráľovi s Božou odpoveďou.
Nech nás teda kráľ Ezechiáš učí veľkej dôvere v Boha a pripomína nám tieto Ježišove slová: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6,7-8). Zároveň si od Boha vyprosujme veľmi osobný vzťah k nemu, aby sme pred jeho tvárou a s ním dokázali čítať aj ťažké maily a iné správy, aby sme sa pred ním nehanbili plakať i smiať a aby sme mu celý život bezpodmienečne dôverovali.
Zdroj: VaticanNews
