Zjv 11, 19a; 12, 1-6a. 10a-c
V centre pozornosti úryvku je zápas medzi ženou a drakom. Žena je obkolesená nebeskými telesami, ktoré v antickom svete boli božstvami. Na jednej strane sú takto zbavené zbožstvenia a na strane druhej vyzdvihujú vznešenosť identity ženy. Drak nemá takéto atribúty, hoci počet hláv a rohov chce naznačiť jeho monštruóznosť a istú silu. Dokonca dokáže zvrhnúť na zem tretinu hviezd, ale jedným dychom treba dodať, že len tretinu. Hviezdy slúžili na orientáciu, zvrhnutie ich časti môže naznačovať, že drak vie spôsobiť chaos, ale nemá absolútnu moc. Jeho najväčšou snahou je zničiť dieťa, ktoré má žena porodiť a aj samotnú ženu, ako sa hovorí ďalej v texte kapitoly. Žena z Apokalypsy predstavuje pravdepodobne Cirkev. Ide tu teda o zápas medzi mesiášskym ľudom a silami zla. Z textu silne zaznieva posolstvo, že hoci sa zlo prejavuje monštruózne, má istú silu a všemožne sa snaží zničiť Mesiáša a jeho ľud, nijako sa mu to nepodarí. Nakoniec nastane vláda Pomazaného, teda Mesiáša. Časť neskoršej kresťanskej tradície identifikuje ženu s Pannou Máriou, ktorá je tiež obrazom Cirkvi.
1 Kor 15, 20-27a
Úryvok z Prvého listu Korinťanom je len malou časťou z pomerne rozsiahlej Pavlovej obhajoby viery v zmŕtvychvstanie. Zdá sa, že v korintskej cirkvi nie všetci boli o tom presvedčení. Pavol chce silne poukázať, že na viere v zmŕtvychvstanie stojí celá viera v Krista. Na to používa jeden z najpôsobivejších vynálezov svojej teológie a teda, že Krista predstavuje ako nového Adama. Tak ako prvý človek Adam bol prvým, ktorý okúsil smrť a po ňom všetko jeho potomstvo, tak nový Adam, Kristus, bol prvým z ľudí, ktorý vstal z mŕtvych a tak sa stane s celým jeho potomstvom. Tak ako k človeku skrze Adama patrí smrť, tak k nemu skrze Krista patrí aj zmŕtvychvstanie. Pavlov pohľad siaha až na koniec vekov, keď zmŕtvychvstanie zároveň prináša zavŕšenie dejín a nastolenie nového poriadku stvorenia, kde smrti niet a všetko je zjednotené v Bohu. Keď Pavol spomína kniežatstvá, mocnosti a sily, má pravdepodobne na mysli nebeské, duchovné bytosti. Tie sú tiež podrobené zmŕtvychvstalému človeku, Kristovi. Tak ešte viac vyzdvihuje vznešenosť obnovenej ľudskej prirodzenosti v Kristovi.
Lk 1, 39-56
V evanjeliovom úryvku o stretnutí Márie s Alžbetou môžeme vidieť predovšetkým dva starozákonné motívy. Tým prvým je prenesenie Archy zmluvy do Jeruzalema (2 Sam 6). Tá najprv istý čas prebývala v judejských horách – tam sa odohráva aj stretnutie dvoch žien z evanjelia. Alžbetino zvolanie pri príchode Márie: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ pripomína zvolanie kráľa Dávida po záhadnom incidente pri prvom pokuse preniesť Archu do Jeruzalema: „Akože by mohla prísť Pánova archa ku mne!“ (2 Sam 6,9) Keď sa nakoniec prenesenie Archy podarí, Dávid pred ňou skáče a tancuje (2 Sam 6,16). Pri príchode Márie v Alžbetinom lone jej dieťa podskočí radosťou (nie len zachveje sa, ako je to v našom preklade). Tieto paralely, zdá sa, chcú poukázať na Máriu ako na novú či pravú Pánovu archu. Starozákonná archa obsahovala tabule Desatora, mannu z púšte a palicu veľkňaza Árona. Mária nosí toho, kto je naplnením Zákona a prináša nové prikázanie, je pravým chlebom z neba a jediným, skutočným kňazom, zmierovateľom a prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.
Tým druhým motívom je chválospev Anny pri poďakovaní za narodenie vytúženého syna, Samuela (1 Sam 2). Anna vníma svoju malosť pred Pánom, ktorý jej prejavil svoju veľkorysosť v nepravdepodobnom avšak vytúženom dare, ktorý jej uštedril a vyjadruje to napr. týmito slovami: „Srdce mi plesá v Pánovi, … Nik nie je taký svätý ako Pán. … Zláme sa luk hrdinov, slabí sa opášu silou. Sýti sa prenajmú za chlieb, hladní však prestanú (lačnieť?), neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne. … Pán robí chudobným i bohatým, ponižuje aj dvíha.“ (1 Sam 2,1a.2a.4-5.7) Podobne aj Mária vníma svoju nepatrnosť pred Pánom, ktorý v jej živote zasiahol nepravdepodobným avšak veľkým spôsobom.
Evanjelista nám tak ponúka pohľad na ľudským pohľadom ľahko prehliadnuteľné dievča z bezvýznamnej dediny starovekého Blízkeho východu, ktorá sa plne zveruje do Božích rúk a tak ju on sám premieňa na niečo ešte vznešenejšie než bola Božia archa.
Matúš Imrich
