1. čítanie: Gn 18,20-32
Abrahámova modlitba príhovoru za obyvateľov Sodomy a Gomory – výnimočná a ojedinelá v Starom zákone – odhaľuje typické črty pravého proroka: jeho dôvernosť s Bohom a ustarostenosť o ľud, a to aj napriek tomu, že je zlý. Odhaľuje tú istú ustarostenosť, akej je plné srdce Boha. Tento Boží postoj je jemne ukrytý za Abrahámovou dobrotou, lebo ak čítame pozorne, všimneme si, že je to Boh sám, kto Abrahámovu šesťnásobnú prosbu pobáda. Jeho náznak spochybnenia (v. 21: „či naozaj… a či nie“) a záujem presvedčiť sa (akoby to už nevedel), či je dianie v Sodome a Gomore naozaj také, ako sa mu dostalo do uší, jemne poukazuje na jeho bezmedznú dobrotu, na jeho nádej – ak to tak môžeme povedať – že by to predsa len mohlo byť ináč. Trest, ktorý napokon aj tak príde, je mytologickým opisom toho, čo si človek spôsobuje svojim konaním sám. Každá generácia, každá civilizácia, ktorá ignoruje poriadok stvorenia – poriadok vesmíru – a posmieva sa ceste pokánia, a teda ceste obnovy, je odsúdená na zánik.
Pravý prorok odráža dobrotu svojho Boha: v jeho srdci planie ustarostenosť o dobro ľudu, o jeho obnovu a rast. Tento postoj je mementom pre nás, kresťanov, aby sme sa pýtali, ako je na tom naše srdce, keď vníma zlobu sveta.
2. čítanie: Kol 2,12-14
S druhým čítaním pokračujeme v lektúre Listu Kolosanom. Čítajúc túto kratučkú perikopu v pôvodnom znení, postrehneme v nej poetický nádych. Je to tak preto, že na jej pozadí bol zrejme ďalší z ranokresťanských hymnov. Pavol s Epafrasom tu komunikujú svoj odkaz Kolosanom v sekvencii piatich metafor a v krátkom slede nachádzame aj päť particípií, ktoré dodávajú pasáži slávnostnejší, hymnický ráz. Každé slovo je uvážené a adresné: nielenže komunikuje obsah, ale robí to spôsobom, ktorý reaguje na situáciu v koloskej komunite.
Silno tu rezonuje napríklad fráza „boli ste s ním vzkriesení vierou v moc Boha“ (v. 12), doslova „spolu-vzkriesení vierou v energiu (tēs energeias) Boha“. Gramatická konštrukcia „spolu-s“ je typicky pavlovská – aj v tejto časti Listu Kolosanom sa objavuje viackrát – a prezrádza Pavlovu fascináciu skutočnosťou, že všetko opravdivé v živote, všetko obnovujúce, sa deje len „spolu-s-Kristom“.
Páči sa mi zdôrazniť tu zvlášť slovo energeia, ktoré na kresťanskú mentalitu pôsobí azda trochu rozpačito a možno sa ho aj tak trocha bojíme. Akoby patrilo do iných, cudzích myšlienkových alebo náboženských systémov. Avšak Boh je „energiou“ par excellence – je prameňom všetkého živého, celého vesmíru, a jednoducho všetko zvnútra energizuje. Táto idea je v Liste Kolosanom dôležitá, lebo celému tomuto listu je vlastná kozmická perspektíva: Pavol s Epafrasom v ňom predstavujú Krista ako toho, kto preniká a obnovuje všetko, nielen každého človeka zvlášť, ale aj celý vesmír. V tomto kontexte treba chápať aj veľmi dôležitú (ešte dôležitejšiu pre prvých kresťanov) výpoveď o „spolu-vzkriesení s Kristom“. Vedomie, že Kristus svojím vzkriesením preniká a obnovuje celý vesmír a že táto obnova je efektom jeho celkom konkrétnej dejinnej smrti na kríži, na ktorom „zmazal dlžobný úpis (cheirografon)“ (v. 14), je dôraznou reakciou Pavla a Epafrasa na situáciu v koloskej komunite, kde sa vďaka výraznej židovskej prítomnosti, a teda aj kresťanským konvertitom zo židovstva, objavovali apokalyptické mystifikácie, odvádzajúce pozornosť od kľúčovej dejinnej udalosti Kristovho kríža. Napokon aj slovo cheirografon „dlžobný úpis“, ktoré sa v Novom zákone objaví len na tomto mieste, nájdeme napr. aj v židovskom apokalyptickom texte „Sofoniášova apokalypsa“.
Kristov kríž je jednoducho Pavlov poklad. Iba on umožňuje a roztvára cesty vzkriesenia a obnovy človeka i celého vesmíru.
Evanjelium: Lk 11,1-13
Nejeden z Ježišových učeníkov si bezpochyby všimol, aký vplyv malo jeho časté utiekanie sa do samoty kvôli modlitbe na neho samého i na všetku jeho činnosť. Je preto logické, že sa na neho obracajú, aby ich takej modlitbe naučil. A Ježiš im odovzdáva nielen vzor modlitby, v centre ktorej stojí prosba o „náš každodenný chlieb“ – a teda o dorastanie do skúsenosti, že život je opravdivo žitý v spoločenstve („náš“) a z daru („chlieb“) –, ale naznačuje aj metódu, aby modlitba prinášala ovocie: neustať a vytrvalo prosiť, hľadať a klopať.
Ježišovmu záverečnému uisteniu „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“, pekne pripravujú cestu obidve predchádzajúce čítania dnešnej liturgie slova. Lebo keď Abrahám – vzor pravého proroka – tak ľahko uprosoval Boha za neporiadny ľud, o čo skôr môžeme veriť uisteniu Božieho Syna, že Otec dá Ducha Svätého tým, čo ho prosia? Ak Pavol a Epafras tak starostlivo ubezpečovali veriacich v koloskej komunite o tom, že jediným zámerom Boha stvoriteľa je obnova jeho diela, o čo skôr môžeme veriť tomu, ktorý túto obnovu uskutočnil svojím krížom a zmŕtvychvstaním, a tým zvnútra prenikol do posledného atómu a kvarku celého človeka i celý vesmír, že odpovie na každé naše hľadanie a že vyslyší každú našu prosbu? Pravda, ak sa naše vytrvalé hľadanie a prosby nesú v duchu prorockej opravdivosti a poriadku vesmíru.
br. Pavel Prihatný
