- čítanie: Gn 18,1-10
V dnešnej liturgii slova môžeme nájsť spoločnú líniu v téme pohybu, ba až behu. V nádhernej, bohatej pasáži z Knihy Genezis, zamerajme pozornosť len na túto tému.
Abrahám, ktorý odpočíva za najväčšej horúčavy a možno si aj zdriemne, sa prekvapený prebudí so zistením, že dostal návštevu. Okamžite vstane, uteká návšteve v ústrety, ponáhľa sa za Sárou, pobadá ju, aby rýchlo napiekla podplamenníky, beží k stádu a ponáhľa sa pripraviť pokrm. Nie je to len týchto päť slovies, ktoré sa ponáhľajú, ale aj skladba hebrejských viet je tu neobvyklá a náhli sa. Akoby bolo treba k čomusi dospieť, dorásť k niečomu, čo nepripúšťa odklad. Abrahám ešte celkom nevie k čomu – iba čitateľ vie hneď od začiatku, že ho navštívil Pán. Avšak Abrahámov beh jasne nasvedčuje, že prinajmenšom tuší a že je pohotový nestratiť čas.
2. čítanie: Kol 1,24-28
Kolosy sa nachádzali na okraji rímskej provincie Asia a sú najstarším dokumentovaným mestom lykuského údolia (rieka Lycus, dnešná Çürüksu). Evanjelium tu ohlasoval koloský rodák, Pavlov spolupracovník Epafras, ktorého tam Pavol vyslal počas svojho dlhého pobytu v Efeze. V meste i v jeho okolí žila silná židovská komunita – už od čias Antiocha III., ktorý do tejto oblasti v roku 213 pred Kr. usadil 2000 židovských rodín z Babylonu. Tento údaj je dôležitý, lebo nám pomáha porozumieť problémom, ktoré museli Pavol a Efapras v koloskej komunite riešiť.
Jednou z tém tohto listu, v ktorom Pavol prejavuje svoje rétorické majstrovstvo, je „tajomstvo“ (mystērion). Ono už vlastne prestalo byť tajomstvom, pretože „sa teraz zjavilo jeho svätým“. Slovo „tajomstvo“ je spomedzi Pavlových listov najviac používané práve v Liste Kolosanom. V dnešnej pasáži ho nájdeme dvakrát, a to s jemne ironickým podtónom: ide o tajomstvo zjavené, a preto už nie je tajomstvom. O čosi ďalej v liste totiž Pavol varuje pred rizikom upadnutia do otroctva skrze filozofiu a prázdne mámenia (2,8). Predmetom tohto varovania nie je ani používanie rozumu, ani filozofia ako taká. Varovanie sa vzťahuje na trendy, ktoré sa v koloskej komunite prejavovali u niektorých jej členov zo spomenutej silnej židovskej komunity, zahľadených do spirituálnych a apokalyptických mystifikácií. Tieto trendy Pavol jemne, ale rozhodne ťahá späť na zem, poukazujúc na Krista-v-tele a na reálnosť jeho utrpenia, ktoré sa týka aj Pavla (i každého kresťana). Zmienka o dopĺňaní utrpenia na vlastnom tele v úvodnom verši (1,24) dnešnej pasáže nehovorí o tom, žeby Kristovmu utrpeniu niečo chýbalo, ale hovorí o utrpeniach Krista-v-Pavlovi: hovorí o účasti na Kristových utrpeniach, o údele každého kresťana, ktorý je v nádeji volaný dorastať do dokonalosti – do úplnosti – v Kristovi (1,28). A tento rast je jednoducho aj bolestivý, lebo v ňom ide o konkrétne uskutočnenie odhaleného tajomstva Krista, o jeho prebývanie v človeku: ide o smrť môjho ja a prenechanie miesta Kristovi. Aj takýto význam má fráza „Kristus vo vás (Christos en [hymin])“, ktorá je výlučne pavlovská a okrem toho, že vyjadruje Pavlovo povedomie a bezpochyby aj skúsenosť toho, že Boh prebýva v človeku, poukazuje zároveň na miesto, kde sa toto tajomstvo uskutočňuje: uskutočňuje sa v človeku, ktorý má rásť (bežať) do svojej úplnosti v Kristovi, čo je krásny, ale aj bolestivý proces.
Evanjelium: Lk 10,38-42
V dnešnej evanjeliovej pasáži je hneď zrejmé, že beží Marta. Avšak nebeží celkom správnym smerom, lebo je rozorvaná mnohými vecami, čo ju odvádza (periespato) od toho najdôležitejšieho. Môžeme celkom spokojne povedať, že aj Mária beží. Hoci sa to o nej nepovie výslovne, krátka a jediná zmienka o jej pohybe, o jej reakcii voči návšteve v ich dome, je jemnou, zahalenou výpoveďou o jej pohotovosti nestratiť čas – o jej behu. Mária „si sadla“. Sloveso parakathezomai je tu v particípiu (parakathestheisa), ktoré tým, že vyjadrí jej jediný pohotový pohyb, pripravuje jej jedinú činnosť – počúvanie. Všetko ostatné dôležité, všetok rast „Krista vo mne“, už pôsobí On sám. A všetko nedôležité ustupuje – všetko „staráš sa a znepokojuješ“ (slovesá merimnaō a thorybazō by sme mohli preložiť „príliš sa zúskostňovať [rozpýlenou pozornosťou] a „byť znepokojený [rozptýlenou pozornosťou]“).
Sedieť pri Ježišových nohách a uvoľňovať rozptýlenú pozornosť – prepúšťať všetky druhy myšlienok, aby zostávalo jediné potrebné: „dobrý podiel“ (agatē meris).
br. Pavel Prihatný
