Prinášame ďalšiu časť cyklu „Biblické postavy“, ktorý pre Slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News pripravuje sr. Anna Mátiková z Kongregácie Dcér sv. Pavla – paulínok, ktorá získala doktorský titul na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme.
Apoštol Pavol zďaleka nie je jediný novozákonný autor, ktorého zaujíma praotec Abrahám. Odvoláva sa na neho aj pisateľ Jakubovho listu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že on Abrahámovou autoritou zaštiťuje úplne opačnú tézu než Pavol. Ten v Liste Galaťanom i v Liste Rimanom trvá na tom, že pre spásu je zásadná jedine viera v Krista. Obriezka či iné skutky spojené s dodržovaním Mojžišovho zákona už nemôžu nič pridať tým, ktorí uverili v Krista a žijú s ním. Pavol pritom cituje tvrdenie z pätnástej kapitoly knihy Genesis, že „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (porov. Gen 15,6 a Gal 3,6).
Aj autor Jakubovho listu hovorí o skutkoch, ale vehementne zdôrazňuje, že viera bez skutkov je neúčinná (porov. Jak 2,20). Tiež sa odvoláva na tú istú pasáž z pätnástej kapitoly knihy Genezis, a síce, že „Abrahám uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (porov. Gen 15,6 a Jak 2,23), avšak podľa Jakuba sa toto slovo Písma splnilo vtedy, keď Abrahám obetoval na oltári svojho syna Izáka a dosiahol tak dokonalosť svojimi skutkami (porov. Jak 2,21-23). Pisateľ teda bez okolkov tvrdí, že „človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery“ (Jak 2,24). Autor Jakubovho listu v tejto svojej argumentácii nadväzuje na bežnú židovskú tradíciu svojej doby. Napríklad židovský filozof Filón Alexandrijský z prvého storočia nášho letopočtu označuje obetovanie Izáka za najväčší z Abrahámových skutkov. Podobná myšlienka zaznieva aj v Prvej knihe Machabejcov (1 Mak 2,51-52).[1]
Zoči voči tomu, čo vo svojich listoch tvrdí apoštol Pavol, sa však čitateľ Nového zákona neubráni otázkam: Kto má pravdu – Pavol alebo pisateľ Jakubovho listu? Odpoveď znie: obidvaja. Ako je to možné? Dôvodom je to, že každý z nich myslí pod pojmom „skutky“ niečo iné. Preto sa ich výpovede tak zásadne líšia.
V Pavlovom pojatí sú skutky náboženské úkony podľa Mojžišovho zákona. Patria sem napríklad nariadenia o obriezke či o čistých a nečistých pokrmoch. Ani najpedantnejšie zachovávanie týchto predpisov nemôže človeka urobiť dobrým. Nemôžu mu zaručiť spásu. Preto Pavol trvá na tom, že tieto skutky sú úplne zbytočné pre tých, ktorí veria v Krista a žijú s ním a podľa neho. V porovnaní s tým, čo dáva viera v Krista, sú tieto skutky bezpredmetné.
Autor Jakubovho listu ale hovorí o niečom inom. V jeho chápaní sú skutky praktické prejavy života podľa viery v Krista, a to predovšetkým konkrétne prejavy lásky k blížnemu. Práve ony ukazujú, či človek naozaj žije s Kristom. Logicky a prirodzene vychádzajú z viery v Krista a preto naozaj nie sú zbytočné. Bez nich je viera prázdna, preto sú nevyhnutné. V tomto zmysle je Abrahámova ochota obetovať syna Izáka v pojatí Jakubovho listu skutkom, ktorým praotec konkrétne dokazuje svoju dôveru v Boha.
I v Abrahámovom živote bol Boží dar skutkami nezaslúžený, ako si všíma Pavol. Ale aj Abrahámov živý a osobný vzťah s Bohom sa prejavoval skutkami, ako poznamenáva Jakub. Preto sa obaja novozákonní pisatelia – Pavol i autor listu, ktorý tradícia pripisuje Jakubovi – môžu smelo odvolávať na toho istého praotca. Každý z nich totiž zdôrazňuje iný aspekt tej istej skutočnosti, akoby sa na dívali na Abraháma z dvoch rôznych uhlov pohľadu.
Zdroj a audio verzia na VaticanNews
