Dt 30,10-14
Dnešný krátky úryvok z Knihy Deuteronómium je súčasťou tretej Mojžišovej reči. Je to reč vzácna aj z literárneho hľadiska, lebo okrem svojho poetického rázu vykazuje aj veľké podobnosti so starými politickými zmluvami z 2. tisícročia pred Kr. V jadre je to teda veľmi starý text a je krásne, že v závere tohto antického textu sa objavuje uistenie Izraelitov – a s nimi aj nás – že zákon, ktorý Boh na nás kladie, je ľahké zachovať: „Blízko ti je toto slovo, veľmi [blízko], je v tvojich ústach a v tvojom srdci, aby si ho zachoval.“ (Dt 30,14). Uvádzam tu vlastný voľný preklad, ktorý sleduje slovosled hebrejskej vety a jej veľký dôraz na „blízkosť“ slova/zákona človeku. Akoby sa tu chcelo povedať, že to, čo Boh od človeka žiada, je človeku vlastné: nie je to nič, čo by sa k nemu pridávalo zvonka. Boží zákon je tým, čo človek z hlbín svojho vnútra najviac chce a čo jediné dokáže človeka realizovať, urobiť ho šťastným.
Kol 1,15-20
Úryvok z Listu Kolosanom nás vťahuje do hymnu na chválu Krista, „obrazu (doslova ikony) neviditeľného Boha“ – Krista, ktorý je „prvorodený zo všetkého stvorenia“. Charakteristika Krista ako prvorodeného tu môže vzbudzovať (čo sa aj v dejinách heréz stalo), že Kristus je stvorením. Avšak v novozákonnej dobe ešte neboli obsahy týchto ťažkých tém spresnené, to sa dialo až neskôr, v dobe cirkevných otcov, aj vďaka tlaku rôznych heréz. Tu nám autor listu jednoducho chce povedať, že Kristus má primát nad všetkým stvorením – a to nielen ako nejaký Vládca (Pantokrator), ale predovšetkým ako ten, kto je prvý schopný byť ikonou Boha, a teda napĺňať jeho slovo/zákon, ktoré sú práve jeho srdcu najbližšie – on sám je Slovo, je tým, kto Zákon napĺňa. A tento poukaz nás tematicky prepája s predchádzajúcim textom z Deuteronómia a zároveň je predzvesťou uskutočnenia v evanjeliovej pasáži.
Lk 10,25-37
V podobenstve o dobrom Samaritánovi, v ktorom sa Ježiš azda čiastočne opiera o skutočnú udalosť, do ktorej mohol byť sám zaangažovaný, už dobre poznáme zmenu perspektívy. Ježiš tu otázku o objekte, ktorú kladie istý znalec zákona („Kto je môj blížny?“) presúva do roviny subjektu („Čo myslíš, ktorý bol blížnym?“). Spochybniť, žeby nejaký človek nezapadal do kategórie blížneho je absolútne cudzie Ježišovej mentalite. Povahe celého stvorenia je vlastná kategória „blížnosti“ – vzťahu, závislosti, blízkosti – z ktorej sa nik nemôže vymaniť. Iba človek-subjekt sa sám môže rozhodnúť túto kategóriu (zdanlivo) opustiť. Ona však neprestane platiť: on ju len prestane byť schopný zakúšať.
„Istý človek“ padne pri svojom zostupe do Jericha do rúk zbojníkov a ozbíjaný, zbitý (ťažkými údermi, ranami; gr. plēgē), zostane ležať polomŕtvy. Okolo náhodou prejdú kňaz a potom aj levita a obaja ho „obídu“, doslova prejdú na protiľahlú stranu (gr. antiparerchomai): sú to ďalší protivníci, mohli by sme povedať, že sú na strane zbojníkov, ktorí človeku spôsobili ujmu. Našťastie sa objaví aj samaritán, ktorý, akonáhle uzrie doráňaného, „zľutuje sa“ nad ním. Lukáš tu použije známe grécke sloveso splagchnizomai, ktoré znamená „mať súcit, sympatiu“, nechať rozkmitať svoje najvnútornejšie vnútro (splagchnon). To vnútro, ktorému je slovo Boha tak „veľmi blízke“, ako píše autor dnešnej pasáže Deuteronómia, a teda srdce, schopné zachovať, naplniť slovo. Citlivosť, súcit samaritána ho okamžite vedú k tomu, že „sa priblíži“ k doráňanému a obviaže jeho rany, doslova „traumy“ (traumata).
V kresťanskom prostredí, ako aj v každom opravdivo ľudskom prostredí, nechýbajú pripravenosť a ani konkrétne prejavy charity. To, čo však neraz týmto skutkom chýba, je súcit (a treba uznať, že je tomu tak aj preto, že v prípade pravého súcitu ide o vrcholný prejav lásky, do ktorého treba dorastať). Rozdiel medzi charitou a súcitom je obrovský, je esenciálny. Konanie charity je ovocím prirodzeného zľutovania, ako ho nazýva Simona Weil. Toto zľutovanie má v sebe vždy známky istého odstupu od nešťastníka, odstupu, v ktorom máme isté potešenie z toho, že sa nenachádzame v jeho situácii, že sme na protiľahlej strane. Súcit, naopak, spočíva v hlbokej pozornosti voči nešťastníkovi a v tom, že sa prenášame do neho, že sa s ním a s jeho situáciou stotožňujeme.
Samaritán mal súcit s človekom. Nekonal – povedal by som dnešným prehnane psychologizujúcim jazykom (i gestami) – ako zrelý, ktorý traumatizovaného nezrelého ponechal na protiľahlej strane. Naopak, priblížil sa k nemu, nechal sa vtiahnuť do jeho tráum a vynaložil všetok potrebný čas a prostriedky, aby ho oživil: konal ako Živý, ako ten, čo oživuje. Slovo a zákon života, chvejúce sa v hlbinách jeho srdca, tak rozhodne odhalili jeho „blížnosť“.
br. Pavel Prihatný
