1. čítanie: Múd 7, 7-11
Kniha Múdrosti je podľa starožidovskej tradícii pripisovaná kráľovi Šalamúnovi, ktorý bol považovaný za otca celej múdrosti v Izraeli. V najbližšom kontexte (Múd 7,1-10), v ktorom sa nachádza pasáž dnešného – liturgického čítania, vystupuje postava kráľa Šalamúna, ktorý vo svojej reflexii poukazuje na to, že sa ničím neodlišuje od iných ľudí, mohli by sme povedať bežných smrteľníkov. Jediné, čím sa odlišuje je múdrosť, ktorá však nie je prejavom jeho mimoriadnych schopností, alebo získaná usilovným štúdiom, ale je darom z neba. Autor zvýrazňuje, že si ju vymodlil. Prostredníctvom tohto motívu tento múdroslovný text nadväzuje na dobre známu udalosť z Gabaonu, kde mladý vládca prosí o „srdce pozorné“, aby mohol múdro spravovať svoju vládu a rozlišovať medzi dobrom a zlom (1 Krl 3,5-10). Aby však mohol naplno získať tento dar, musí ho dať na úplne prvé miesto pre ďalšími nepochybne cennými vecami, ktoré tvoria zoznam deviatich dobier – žezlo, trón, bohatstvá, drahokam, zlato, striebro, zdravie, krásu a svetlo. Prvé tri sú atribútmi vladára, ďalšie tri označujú vonkajšie bohatstvo, posledné tri sú dobrami telesného života človeka. Dokonca aj najvyššie dobro, za aké bolo považované svetlo očí je prevýšené múdrosťou. Záverečná veta zároveň zvýrazňuje, že voľba múdrosti neznamená pozbavenie sa iných dobier, keďže iné dobrá prichádzajú spolu s múdrosťou. Takéto presvedčenie dominovalo u alexandrijských židov v 3.-1. stor. pnl. V kresťanskej reflexii bolo reinterpretované, biblická múdrosť je vtelená v osobe Ježiša Krista a v jeho diele. Ježiš odkrýva tú pravú múdrosť, ktorá prevyšuje všetky dobrá a spolu s ňou dostáva človek tieto dobrá k dispozícii.
2. čítanie: Hebr 4, 12-13
Autor listu Hebrejom hymnom o Božom slove uzatvára prvú časť svojho diela (Hebr 1,1 – 4,13). Niektorí exegéti sa domnievajú, že ide o starokresťanský hymnus, ktorý autor prevzal, aby ukázal čo je rozhodujúce pre spásu človeka, o ktorej písal v predchádzajúcej pasáži. Teológia Božieho slova je kľúčovou pre celý list. Vinie sa od jeho úvodu (1,1-4), ktorý sa odvoláva na Božiu komunikáciu s človekom, ktorá vyvrcholila v hovorení „skrze Syna“. Je prítomná v napomenutiach a výzvach k počúvaniu slova ohlasovania (porov. 2,1-4; 3,7). Práve vypočutie a prijatie slova sú rozhodujúce pre spásu človeka. Božie slovo je hlavným priestorom stretnutia sa Boha s človekom. Tento liturgický text odhaľuje Božie slovo nie ako statickú rečou vyjadrenú myšlienku, ale ako dynamickú skutočnosť, mohli by sme povedať, že dokonca ako osobu, ktorá koná. Zodpovedá to semitskému ponímaniu slova ako živej a aktívnej bytosti, ktorá neinformuje o skutočnosti, ale túto tvorí a pretvára. Sila Božieho slova je opísaná metaforou ostrého meča. Predmetom konania je ľudské vnútro, čo je vyjadrené siedmymi termínmi duša, duch, kĺby, špik (kosti), myšlienky, zámery, srdce. Tieto termíny sa vzťahujú na to najhlbšie, najintímnejšie, čo je v človeku. Pred silou Božie slova nemôže človek uniknúť.
Evanjelium: Mk 10, 17-30
Predmetom dnešného evanjeliové čítania je opis stretnutia sa Ježiša s človekom, po ktorom nasleduje dialóg Ježiša s učeníkmi. Evanjelium podľa Marka často zobrazuje okruh Ježišových učeníkov ako privilegovaných adresátov Ježišovho učenia, ktorí vďaka tomu, že sprevádzajú Ježiša, nasledujú ho, môžu preniknúť do jeho posolstva hlbšie než bežný adresát. Ježiš im ho osobne vysvetľuje, prehlbuje a rozvíja. Je to zároveň aj výzva pre adresátov evanjelia, že bližším zotrvávaním s Ježišom, počúvaním jeho posolstva, t.j. čítaním evanjelia, môžu lepšie pochopiť Ježišovo učenie. Hlavnou témou dnešného evanjeliového čítania je téma spásy, ktorá je opísaná rozličnými slovnými spojeniami: „obsiahnuť večný život“; „mať poklad v nebi“, „vojsť do Božieho kráľovstva“, „byť spasený“; „dostať večný život“. Ježiš v stretnutí s anonymným človekom, ktorý uznáva jeho autoritu ako učiteľa, odkazuje na väčšiu autoritu na Boha. Silou Božej autority sú aj motivované Božie prikázania, ktoré Ježiš vymenúva. Ani tie však nie sú zárukou spásy. Potrebné je odpútať sa od čohokoľvek, čo prekáža milosrdenstvu a nasledovaniu Ježiša – v prípade anonymného muža je to majetok, ale ako odhaľuje dialóg Ježiša s učeníkmi môže to byť aj sociálna pripútanosť, alebo dokonca i pripútanosť k tomu, čo je v skutočnosti prirodzeným prostredím človeka (dom, rodina, deti, polia). Je jasné, že absolútnu nezávislosť a slobodu je ťažké nadobudnúť, čo je zobrazené v Ježišovej metafore o prechádzaní ťavy uchom ihly ako i v rétorickej otázke učeníkov: „Kto potom môže byť spasený“?. Ježiš však ukazuje, že to, čo sa človeku môže zdať byť nemožné, je Bohu možné. Po prvé, sám človek nedokáže nadobudnúť spásu, môže ju len prijať od Boha, tak ako od neho prijíma prikázania. Jedine Boh, ktorý mu ukazuje cestu, dokáže človeku dať aj slobodu a nezávislosť.
Branislav Kľuska
