Prvé liturgické čítanie Joel 2, 12-18
Posolstvo proroka Joela zaznelo v čase nesmierne ťažkom pre Izrael. Počas invázie kobyliek (por. Joel 1,2 – 2,10) bola zničená úroda a nastal v Izraeli veľký hlad. Kvôli nedostatku potravín dokonca prestali byť prinášané kultové potravinové obety v Jeruzalemskom chráme (por. Joel 1,13.16). V tejto beznádejnej situácii zaznieva proroctvo, ktoré je upriamené na blízky príchod „Pánovho dňa“. „Pánov deň“ (hebr. Jom Adonaj) je kľúčový termín knihy proroka Joela a označuje čas, ktorý bude v plnosti Pánov, kedy Boh mimoriadnym spôsobom zasiahne do dejín Božieho ľudu. Je to deň súdu i odpustenia, trestu i záchrany. V Joel 2 je ohlásený príchod Pánovho dňa: „kričte na poplach na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia krajiny, lebo prichádza Pánov deň“ (2,1). Keďže je to deň súdu, v ktorom vyvrcholí sila Pánovej spravodlivosti, čo pre mnohých môže znamenať trest, je opísaný veľmi dramaticky „deň tmy a temnoty, deň hustých oblakov a mrákavy“ (2,2). Jeho hrozivosť symbolizuje Pánovu veľkoleposť a moc: „Deň Pána je veľký a hrozný, kto ho môže zniesť?“. Na túto rétorickú otázku prorok nedáva odpoveď, ale reaguje na ňou výzvou k pokániu, ktorou sa začína toto liturgické čítanie. Autorita tejto výzvy je umocnená tým, že typicky prorockým spôsobom, sám Pán (ústami proroka) vyzýva k pokániu v 1. osobe jednotného čísla. V celom úryvku dominuje sloveso šuv, ktoré má veľmi veľa významov, no primárne znamená zmeniť smer, obrátiť (sa), vrátiť sa, odvrátiť sa, ďalej môže znamenať aj zmieriť sa a odpustiť. Najskôr je obsiahnuté vo výzve pokánia. Človek má zmeniť svoje smerovanie. Dôležité je to, že sa to má uskutočniť „celým svojím srdcom“, čo je jasná reminiscencia na prikázanie milovať Boha „celým svojím srdcom“ (Dt 6,5). Zároveň ide o zvýraznenie, že nejde o nejaké čiastočné pokánie, ale o pokánie celistvé, ktoré zasiahne celého človeka. Vymenované sú tri typické vonkajšie znaky pokánia „pôst, plač a nárek“ a následne je odmietnutý akýkoľvek formalizmus v pôsobivom metaforickom vyjadrení „srdcia si roztrhnite nie šaty“. V ňom ide o narážku typického starovekého blízkovýchodného vonkajšieho prejavu veľkého smútku. Odmietanie vonkajšieho náboženského formalizmu je stálou súčasťou prorockej tradície (por. Oz 6,6; Jer 4,4; Iz 58,5-7; Zach 1,3), ktorá kladie veľký dôraz na zvnútornené prežívanie vzťahu s Bohom. Pokánie má byť úplne nasmerované k Bohu, čo je zvýraznené opäť použitím slovesa „šuv“. Človek má svoj život nasmerovať k Bohu, obrátiť k Bohu. Následne hovorí prorok v 3. osobe jednotného čísla hovorí ako „dobrotivom, milosrdnom, zhovievavom a veľmi milostivom“. Obrátenie sa k Bohu je možné a nevyhnutné nie vďaka ľudskej dispozícii, ale vďaka tomu, akým je Boh. Výzva k obráteniu sa končí slovami nádeje (v. 14): „Kto vie? Možno zmení svoje rozhodnutie a odpustí nám“. Tieto slová zároveň vyjadrujú úplnú Božiu suverénnosť v rozhodnutí. Zaujímavé je použitie slovesa šuv na pomenovanie Božieho odpustenia. Biblický autor používa slovnú hračku – na ľudské obrátenie sa k Bohu, Boh môže odpovedať svojím obrátením sa k človeku, t.j. odpustením. Zreťazením imperatívov – „trúbte“ „vyhláste, „zvolajte“, „zhromaždite“, „posväťte“ „ženích nech vyjde“, „kňazi nech plačú a nech hovoria“ – prorok teraz vyzýva k celonárodnému liturgickému zhromaždeniu, ktorého predmetom bude pokánie. To sa nemá dotýkať len jednotlivcov ale celého národa, čo zvýrazňuje merizmus „zvolajte starcov i deti“ (teda všetkých). Toto zhromaždenie má egalitárny charakter, niet v ňom rozdielu medzi kňazmi (teda vyššou vrstvou) a pospolitým ľudom. Zároveň sa zvýrazňuje, že obrátenie nestrpí žiaden odklad. Po svadbe bol ženích obyčajne oslobodený od viacerých povinností, napríklad aj vojenských. Teraz však aj on sa musí okamžite zapojiť do pokánia národa. Jedine po splnení týchto podmienok bude môcť prorok i kňazi prosiť Boha, aby sa zľutoval nad svojím dedičstvom (v. 17-18).
Druhé liturgické čítanie 2 Kor 5, 20 – 6, 2
Druhé liturgické čítanie vystupuje v prvej časti 2. listu Korinťanom, v ktorej Pavol okrem iného obraňuje svoju apoštolskú autoritu a zvýrazňuje kľúčové teologické témy, ktoré ohlasoval v Korinte, napríklad základ Novej zmluvy a nádej na vzkriesenie. Dnešné čítanie sa začína slovami nadväzujúcimi na Pavlovu obhajobu apoštolskej autority: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme“ (2 Kor 5,20). Tromi rozličnými obrazmi Pavol zvýrazňuje, že jeho apoštolská autorita má božský pôvod a podstatu. Práve na tomto základe adresuje Korinťanom parenézu (napomenutie), ktorej posolstvo je obsiahnuté v jednom slove – „zmierenie“ (gr. katalassein). Už v predchádzajúcich veršoch o sebe píše, že mu Boh „zveril službu zmierenia“ (2 Kor 5,18) a „odovzdal slovo zmierenia“ (5,19). Ako apoštol argumentuje, zmierenie má základ v diele Krista (5,18). To skrze Krista nás Boh zmieril so sebou. Dielo Krista je teologicky veľmi výstižne opísané v centrálnom verši perikopy – 5,21: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“ Boh v bezhraničnej láske k hriešnikom, teda k nám, pre naše dobro obetoval dokonca aj vlastného Syna. Takto treba chápať inak ťažko pochopiteľné slová, že „toho, ktorý nepoznal hriech“ – teda vlastného Syna, Ježiša Krista, „urobil hriechom“. Je to výraz radikálnej rétoriky Pavla – nevinný stal sa obeťou hriechu (por. Gal 3,13). To všetko Boh urobil za nás (gr. hyper hemōn). Táto grécka konštrukcia je veľmi dôležitá v novozákonnej soteriológii – vyjadruje fakt, že dielo Krista sa uskutočnilo pre našu spásu. Kristus prijal na seba dôsledky hriechu preto, aby sme my mohli mať účasť na Božej spravodlivosti („stali sa Božou spravodlivosťou“). Kristovo dielo tak prinieslo možnosť zmeny vzťahu medzi Bohom a človekom, ktorá je vyjadrená termínom zmierenie. Z Božej iniciatívy každému človeku sa ponúka táto milosť, ale s rešpektovaním jeho vlastnej vôle. Preto apoštol veľmi dôrazne žiada od svojich adresátov, aby prijali túto milosť, v milostivom čase.
Evanjeliové čítanie Mt 6, 1-6. 16-18
Evanjeliové čítanie tvorí úryvok z Ježišovej reči na vrchu (Mt 5-7), ktorá je nazývaná aj ústavou nebeského kráľovstva, pretože sú v nej ukázané základné požiadavky kladené na Ježišovho učeníka, ak chce mať ten účasť v Nebeskom kráľovstve. Toto čítanie, ktorým Cirkev otvára pôstne obdobie a prípravu na Veľkú noc – sa týka troch základných pilierov náboženského života – almužna, modlitba a pôst. Tieto tri činnosti boli v judaizme v chápané, ako fundament pobožnosti (por. Tob 12,8). Zaujímavým je aj fakt, že Ježiš koná podobne ako mnoho židovských rabínov, ktorý v trojiciach vymenúvali čnosti, na ktorých stojí svet. Čítanie sa začína výstrahou, aby nešlo o konanie týchto „dobrých skutkov“ exibicionistickým spôsobom. Kritizovaná je vonkajšia okázalá nábožnosť. Takáto náboženská okázalosť je odmietaná neskôr aj v talmudickom učení (por. Abot 1,3), ako i v stoickej filozofii. Seneka v jednom zo svojich listov píše: „Kto túži, aby jeho čnosti boli známe všetkým, nesnaží sa o ich získanie, ale o získanie vlastnej slávy“. Slovné spojenie „dobré skutky“ je prekladom gr. slova dikaiosynē (spravodlivosť, pravosť), ktoré je v Evanjeliu podľa Matúša základným teologickým termínom a vyjadruje autentické realizovanie Božej vôle. V celom čítaní je dôraz položený na „odmene Otca“. Tento motív sa v tejto perikope objavuje štyrikrát (Mt 6,2.4.6.18). Vďaka nemu je v tejto evanjeliovej pasáži zvýraznené, že nábožnosť môže byť pre človeka reálnym ziskom. Ale skutočným, autentickým prospechom má byť len odmena Otca – teda naša spása a požehnanie. O každom z týchto troch skutkov pobožnosti Ježiš učí v rovnakej schéme. Je to opäť blízke rabínskemu spôsobu vyučovania, ktoré malo za cieľ uľahčiť zapamätanie a akceptovanie náuky. Keďže adresáti Evanjelia podľa Matúša boli pôvodne kresťania pochádzajúci zo židovstva, tieto židovské elementy boli blízke ich mentalite a spirituality. Spomínaná schéma je vybudovaná na princípe paralelného zostavenia nesprávneho realizovania daného skutku nábožnosti so správnym. V prvej časti, ktorá predstavuje nesprávne realizovanie skutkov nábožnosti, Ježiš adresuje zákaz vykonávania týchto skutkov, ako to robia „pokrytci“ (oi hypokrytai). Grécky termín hypokrytai pôvodne označoval hercov maskách, teda ľudí, ktorí sa ukazujú navonok ako niekto iný, než v skutočnosti sú. V Evanjeliu podľa Matúša je pokrytectvo spojené so zákonníkmi a farizejmi (por. Mt 23), avšak v dnešnom čítaní termín pokrytci nepomenúva žiadnu konkrétnu náboženskú skupiny, ale model náboženského správania. Konanie pokrytcov je uzavreté tvrdením – „Veru hovorím Vám, už dostali svoju odmenu“. Naproti tomu v paralelnom člene, pri každom z troch skutkov Ježiš veľmi adresne prikazuje, ako ich vykonávať. Toto modelové konanie je ukončené prisľúbením: „Tvoj otec ťa odmení, lebo on vidí v skrytosti“. Antitetický paralelizmus je v týchto členoch dosiahnutý nasledovnými opozíciami: verejné konanie skutku verzus diskrétne konanie, ktoré vidí len Otec v skrytosti; odmena, ktorú už dostali (pokrytci) verzus odmena, ktorú dá Otec. Čo sa týka almužny, v grécko-rímskej kultúre jej dávanie nebolo dôležitým prvkom pobožnosti, no v judaizme predstavovala centrálny element nábožnosti. Niektorí rabíni učili, že almužna zaisťuje dobrodincovi spásu. V traktáte Mišny Abot je dávanie almužny vymenované ako jeden z pilierov sveta. Ježiš kritizuje dávanie almužny sprevádzané takými vonkajšími prejavmi, ktoré mali darcovi zabezpečiť popularitu. Vytrubovanie, ktoré malo sprevádzať dávanie almužny, nie je potvrdené v starovekých prameňoch a preto v ňom môžeme vidieť rétorickú hyperbolu predvádzania sa. Môže to byť však aj nadviazanie na fakt, že pokladničky, do ktorých sa v synagóge vhadzovala almužna pre chudobných, mali formu trúb a vhodené mince vyvolávali zvuk. Vyjadrenie „nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá“ je jasné zveličenie a umocňuje diskrétnosť konania. Čo sa týka modlitby, pozitívne učenie Ježiša zvýrazňuje, že modlitba je úprimné, osobné zjednotenie s Bohom, ktoré nevyhľadáva uznanie druhých. Obraz utiahnutia sa do svojej izby treba ponímať v kontexte vtedajších reálií. V židovských domoch ľudia nemali vlastné súkromné izby. Išlo o malú komoru, ktorá ako jediná bola oddelená od iných vnútorných priestorov domu dverami a tak zaisťovala súkromie a diskrétnosť. Pôst bol všeobecne rozšírenou náboženskou praxou. Reč na hore potvrdzuje jeho význam. V evanjeliových svedectvách (Mk 2,18-20; Mt 9,14-15) učeníci síce dostávajú výzvu, aby sa nepostili počas Ježišovho života, ale jeho neskoršia záväznosť je nepochybne potvrdená. Židia mali záväzok pôstu v súvislosti s niektorými sviatkami, napr. Jom Kippur. Podľa starokresťanského svedectva knihy Didaché niektorí Židia zachovávali aj súkromne pôst v pondelok a štvrtok, kresťania na odlíšenie od nich v stredu a v piatok (v piatok na pripomenutie Pánovej smrti). Pôst vyjadroval pokoru pred Pánom (Iz 58,3-9), posilňoval modlitbu (Tob 12,8; 2 Krn 20,3). Bol taktiež spôsobom prejavu smútku. Židovský pôst vyžadoval nielen zdržanie sa pokrmu, ale aj iných telesných príjemností (napr. pomazania si hlavy olejom, aby koža na hlave nebola suchá). Keď sa človek stránil týchto činností, aj navonok bolo viditeľné, že sa postí. Ježiš však vyzýva k pôstu, ktorý je diskrétny a autentický. Vo všetkých troch prípadoch skutkov nábožnosti ide o to, aby boli motivované nie ľudským meradlom a kritériami, ale Bohom a vzťahom k nemu. Vtedy skutky pobožnosti skutočne privedú človeka k odmene od Boha Otca, ktorá je trvalá a pravá.
Branislav Kľuska
