- čítanie: Jób 19,1.23-27a
Je fascinujúce pátrať po najstarších dostupných prejavoch viery ľudí v život po smrti. Možno tak sledovať volanie ľudskej prirodzenosti po večnom živote. Ľudská prirodzenosť si naozaj „pýta“ večný život. Tak sme stvorení, že sa nám prieči smrť, resp. predstava ponorenia sa do ničoty po smrti. V tomto duchu vyznieva aj úryvok z Knihy Jób.
Vlastným zmyslom prečítaného úryvku je presvedčenie Jóba, že sa dočká spravodlivého riešenia svojho položenia, keď opustený od všetkých, na periférii volá: Viem, že môj vykupiteľ žije… Predtým je spomenutá požiadavka, aby tie slová navždy zostali vrýpané do skaly… Z toho možno vyrozumieť to, že hoci Jób veril v spravodlivosť počas svojho pozemského života, predsa sa jeho túžba otvára aj pre večnosť. Neskoršie texty Písma ešte presnejšie formulujú túto požiadavku ľudskej prirodzenosti, aby človek mohol žiť večne.
Viera vo večný život sa však nezakladá len na tom, že ľudská prirodzenosť „si to žiada“, ale predovšetkým na Božom zjavení, ktoré bolo človeku odhalené. Až v Ježišovi Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych, sa ľudskej túžbe po večnom živote dostalo plného zadosťučinenia.
- čítanie: 2Kor 4,14 – 5,1
Apoštol Pavol v úryvku venovanom nádeji vzkriesenia celkom jednoznačne vyjadruje svoju vieru vo večný život a odvodzuje ju od Ježišovho vzkriesenia. Ľudská túžba po večnom živote v Knihe Jób dostáva v Ježišovi Kristovi, v jeho smrti a v jeho víťazstve nad smrťou, svoje naplnenie.
Pavlovo členenie sveta na viditeľný a neviditeľný, na veci vonkajšie a vnútorné, časné a večné len zvýrazňuje úžasnú Pavlovu dynamiku ducha a jeho viery smerom k Bohu. Teda Pavlova – a tým aj naša – viera nie je postavená len na požiadavke večnosti. Je to síce mocná charakteristika ľudskej prirodzenosti, ale naša viera je postavená na Ježišovom víťazstve nad smrťou. Ježišova smrť je taktiež silným argumentom k tomu, že Boh nám nielen oznámil pravdu o večnom živote, ale ju aj uskutočnil. Doslova „pred našimi očami“ šiel tou cestou, ktorou máme ísť aj my.
Evanjelium: Jn 14,1-6
Úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči je v prvej časti konkrétny: hovorí o tom, že Ježiš ide apoštolom pripraviť miesto. Je to názorná reč s použitím obrazu o materiálnom príbytku a o mieste v ňom. To naznačuje spočinutie v Bohu. Teda Ježiš hovorí o spoločenstve všetkých oslávených. V tomto úryvku sa vyskytujú dve scény: Ježišova reč o príbytkoch a cesta do týchto príbytkov v nebi. Reč o príbytkoch v nebi je pri všetkých tajomných elementoch tejto scény dojímavá najmä v tom, že Ježiš sa v nej prejavuje ako maximálne starostlivý o našu budúcnosť, resp. o naše spočinutie v Bohu Otcovi. Ide pripraviť miesto, vráti sa, vezme si nás k sebe, má starosť o to, aby sa naše srdce nevzrušovalo a pod. Chce sa o všetko postarať…
V druhej časti tohto úryvku však už zazneli nadčasové slová: Ja som cesta, pravda a život… Táto druhá scéna pekne nadväzuje na prvú. Ježiš všetko zariadil, ba dokonca postaral sa aj o bezpečie našej cesty do spomenutých príbytkov: on sám je našou cestou, pravdou a životom. Znamená to nielen poznanie smerovania človeka, ale aj náplň, obsah jeho života a taktiež aj zmysel tejto cesty.
V liturgickom slávení spomienky na verných zosnulých táto slávna veta dostáva osobitnú silu hovoriacu o zmysle života a každej námahy človeka na tomto svete. Ježiš Kristus je teda východiskovým princípom, je aj naším sprievodcom a rovnako aj cieľom nášho života. Podľa neho je naozaj hodné zariadiť si život.
Mons. Anton Tyrol
