Lk 2, 16 – 21
Na vianočných pastierov sme si už zvykli. Uvažujeme o ich chudobe, jednoduchosti a privilegovanosti pri stretnutí s božským Dieťaťom. No evanjelistovi Lukášovi išlo o viac, ako predstaviť pastiersku pokoru. Ich prítomnosťou pri jasliach chcel poukázať na to, že práve na tomto Dieťati sa splnili prísľuby dané už Dávidovi, že sa narodilo nielen v jeho rodisku, ale je aj potomkom tohto pastierskeho kráľa. A pastierskych patriarchov.
Prečo je identita pastiera tak silno prítomná v židovstve, kresťanstve a napokon aj v zasvätenom živote!? Zrejme to nebude nálepka z tradície…
Pastier, okrem všetkých už uvedených predností, má jednu prioritnú. Nijako nie je narcista. Je zameraný na niečo mimo seba, dvadsaťštyri hodín myslí na živé stvorenia – svoje ovce (aj tí z evanjelia práve bdeli pri svojich stádach). Stará sa o ich potravu, vodu, bezpečnosť, potrebu blízkosti… Nie je nad stádom, ale rovno v stáde. Skrátka pastier sa vďaka svojej starostlivosti neustále vysťahúva zo svojho egoizmu, je „bezkarierový“. A to môže byť odrazovým mostíkom aj pre nás.
Kam sa zaradíme? K čiperným, zvedavým, žasnúcim, nekonvenčným pastierom, ktorých centrom sú tie najobyčajnejšie ovce a nie vlastné ja? Nevieme či vianoční pastieri mali po jednej ovci či obrovské stáda. Nezáleží či sa staráme o jedného človeka alebo celú farnosť, dôležité je ísť von, starať sa. Lebo len mimo nášho egoizmu sa nám podarí byť otvorenými: Započuť nielen hlas anjelov, ale i ten Boží. Poslúchnuť, vykročiť, nájsť, uveriť. Príťažlivo a presvedčivo svedčiť o našom, v očiach sveta malom, často pošliapavanom a „bezmocnom“ Bohu. Evanjelizovať o ňom tak prosto, i koktajúc. A potom sa vrátiť na svoje miesto akoby nič, ostať maličkými. Tešiť sa z najmenších vecí a v kontemplatívnom „košiari“ oslavovať a chváliť Najvyššieho. Máme na to celý Boží rok.
sestra Dagmar Kráľová, FMA
