- Človek je tajomstvo
Cieľ:
Predmet náboženstvo na úvod uvádza študentov k uznaniu komplexnosti a tajomnému charakteru ľudskej existencie, ktorá vyvoláva neustále otázky. Tieto otázky má študent uznať za oprávnené a trvalé, nemožné vyriešiť dokonalejším technickým vybavením súčasnej spoločnosti. Študentom je potrebné ukázať, že otázky nie sú nadbytočné, ale sprevádzajú aj náš všedný deň, aj bežné chvíle. Napokon študent pochopí, že v bezodnosti otázok a v hľadaní odpovedí spočíva dôstojnosť, dramatickosť a zaujímavosť ľudského života, smerujúceho k Bohu.
Obsah:
Študenti začínajú svoje štúdium na strednej škole, v novom prostredí, s novými ľuďmi, s mnohými očakávaniami a mnohými otázkami. Otázky, očakávania a hľadanie odpovedí v bežnom živote, s ktorými musí človek zápasiť bez prestania, je len odrazom toho, že každého človeka sprevádza viac otázok ako odpovedí, že človek je sám sebe otázkou. Už najstaršie jaskynné maľby nám ukazujú, že človek vedel zobraziť krásu a vznešenosť zvieraťa, seba samého však znázorňoval schematicky a jednoducho. Naplnený mnohými nevyriešenými otázkami nevedel, či je človek veľký alebo biedny. A aj dnes nás prenasledujú základné otázky, ktoré sa nedajú prehlušiť ani rýchlym životným tempom, ani prácou či zábavou. Kto vlastne som? Odkiaľ, prečo a načo som? Ako si mám vysvetliť ten častý strach? Je tu niekto okrem mňa, komu môžem a mám dôverovať, veriť? Je tu Boh, ktorý odo mňa niečo chce? Aká je jeho vôľa so mnou? Čo mám robiť, aby to bolo správne? Načo je vlastne celé moje snaženie?
Tieto otázky nie sú vyhradené len pre filozofov, teológov, či kňazov. Vieme, že už malé dieťa pri nadobúdaní sebavedomia kladie dospelým mnoho základných otázok: Čo je to? Prečo je to? Načo je to? Rodičia často nevedia dať uspokojivú odpoveď a cítia, že mnohé veci nie sú také samozrejmé, ako sa doteraz zdali. Rovnako dospievajúci mladý človek si vytvára vlastný životný štýl, protestuje voči správnosti sveta dospelých. Takto hľadá nielen každá generácia, ale aj každá historická epocha, ktorú predstavujú konkrétni ľudia. Otázok je tak veľa a sú natoľko trvalé, že môžeme konštatovať, že človek je sám sebe veľkým otáznikom a tajomstvom. Prirodzene hľadá na svoje otázky odpovede, ktoré sa snaží postaviť na nejakom pevnom bode, ktorým je zmysel života.
Zmysel života sa dá chápať všelijako: šťastie v lotérii, úspech v práci, šport, láska, umenie, veda a pod. Veľmi často sa však pri týchto očakávaniach dostaví neúspech, znechutenie a zmysel sa stráca. Aký zmysel má ešte život v takej situácii? Naviac, ak nás postihne utrpenie, za ktoré často nemôžeme – v nevyliečiteľnej chorobe, zármutku, samote a núdzi, ako v ňom nájsť zmysel života? Prečo jestvuje na svete hlad, bieda a nespravodlivosť? Prečo je toľko nenávisti, závisti, klamstva a násilia? A napokon prečo je tu smrť, nielen mojich blízkych, ale aj vlastná smrť? Čo človeka čaká po nej? Čo ostane z toho, čomu som venoval všetky svoje sily?
Keďže na tieto odpovede neexistuje jasná, rýchla a lacná odpoveď, človek vždy ostane sám sebe otáznikom a hlbokým tajomstvom. V tom spočíva jeho veľkosť a zároveň bieda. Veľkosť, lebo skúmanie seba samého ho odlišuje od vecí a zvierat, lebo v uvedomovaní si seba samého a v slobode sa prejavuje jeho ľudská dôstojnosť. Bieda v tom, že slobodné pretváranie života je náročné a často sa človek od tejto úlohy snaží zutekať, či už únikom do práce, konzumu, sexuality, zábavy, alkoholu, drog a podobne. Problematickosť a tajomnosť ľudského bytia patrí k jeho dôstojnosti a otázky, načrtnuté v úvode sú preto oprávnené. Zjednodušene by sme v nich mohli vidieť starú, a predsa vždy novú otázku katechizmu: Načo sme na zemi?
Pomocná literatúra:
Viem, komu som uveril. Katechizmus pre dospelých. Rím 1997, str. 15n. (platí pre všetky témy prvej časti).
Frossard, A.: Boh v otázkach dnešného človeka. Bratislava 1992, str. 7-14.
Koch, K.: Konfrontace nebo dialog? Praha 2000, str. 20-33.
Drewermann, E.: Tragické a křesťanské. Brno 1997, str. 7-38.
Jaspers, K.: Malá škola filozofického myslenia. Bratislava 2002, str. 46-56.
- Odpovede vedy a techniky
Cieľ:
Študenti si majú uvedomiť, že výsledky vedy sú dvojznačné, prinášajú aj veľa problémov a neriešia úplne komplexný problém človeka. Študent sa má vyviesť z extrémov zaznávania a glorifikácie technických vymožeností. Má pochopiť zodpovednosť človeka za veci, ktoré ho presahujú – príroda, spoločenstvo, budúce generácie, zmysel života.
Obsah:
Na otázky, ktoré sprevádzajú a sužujú človeka počas celého jeho života a ľudstvo počas všetkých generácií, očakávajú mnohí odpovede od modernej vedy. Tá dosiahla v poslednom čase veľký pokrok a vyriešila mnoho otázok o pôvode sveta, o vzniku života, o zákonitostiach prírody, človeka, medziľudských vzťahov a ľudskej psychiky. Vykynožili sa mnohé choroby, zvýšila sa priemerná dĺžka života, stroje podstatne uľahčujú ľuďom mnohé námahy, komunikačné prostriedky uľahčujú spojenie so svetom.
Stále viac však popri týchto pozitívach objavujeme aj tienistú stránku vedy, ktorá niektoré problémy rieši, iné zase vytvára: ničí životné prostredie, odosobňuje medziľudské vzťahy, urýchľuje tempo života a tým stúpa telesné a duševné preťaženie ľudí. Pokrok je teda dvojsečnou zbraňou. Masové komunikačné prostriedky dokážu čoraz viac ovládať ľudí a manipulovať nimi pomocou jednostranného a účelového výberu informácií, čím sa celý demokratický systém stáva zraniteľným. Rastúce možnosti genetiky, ktorými dokážeme skúmať a ovplyvňovať genetické vlastnosti jednotlivcov, nás stavajú pred otázku, či smieme robiť všetko, čoho sme schopní. Vieme si predstaviť aj katastrofické scenáre, a preto musíme vedu a techniku postaviť do služieb humánnych cieľov. Čo sú však humánne ciele? Vieme popri všetkých súčasných poznatkoch aj to, čo je pre nás ľudsky hodnotné? Neprivádza nás množstvo vedomostí a vedných odborov k dezorientácii?
Tak sa dostávame k pôvodnej otázke: Čo je človek? Hoci sme si povedali, že človek je v konečnom dôsledku tajomstvo, mnoho užitočného nám môžu povedať moderné vedy zamerané na človeka, čiže humanitné vedy. Moderná psychológia a sociológia pomáha odstraňovať poruchy v živote jednotlivca a spoločnosti, a tak stvárňovať ľudský život účelnejšie a plnšie. Odpoveď na otázku o poslednom, definitívnom zmysle človeka však presahuje aj ich hranice. Exaktné a empirické metódy moderných vied v mnohom pomáhajú, zároveň v nich spočíva aj ich hranica. V živote človeka jestvujú existenciálne oblasti, ktoré sa vymykajú empirickému výskumu. Veda nedokáže nič povedať o poslednom zmysle bytia ako takého. A tak sa uprostred možností, ktoré nám prináša moderná veda, otázka „Čo je človek?“ vynára nástojčivejšie ako kedykoľvek predtým.
Pomocná literatúra:
Frossard, A.: Boh v otázkach dnešného človeka. Bratislava 1992, str. 40-46.
Beck, M.: Medicína medzi prírodným materializmom a etickou zodpovednosťou. In: Listy 4/2002, str. 4-15 (-21).
Jaspers, K.: Malá škola filozofického myslenia. Bratislava 2002, str. 17-25.
- Svetonázorové systémy
Cieľ:
Študenti by mali pochopiť, že sekulárne vysvetľovanie zmyslu života a sveta môže mať rozličné filozofické, sociologické či psychologické smerovanie, môžu byť viac alebo menej hodnotné, podľa miery ich komplexnosti, voči náboženstvu však majú obmedzenú kompetenciu. Tak nemôže nahradiť etika náboženstvo, psychoanalýza sviatosť zmierenia, sociálna spravodlivosť vieru. Napriek tomu sú tieto systémy výzvou pre spoluprácu.
Obsah:
Kým veda a technika sa empirickými metódami snažia skúmať materiálny svet, svetonázorové systémy sa predstavujú ako celkové, systematické vysvetlenie človeka, sveta a celého bytia. Nejde o náboženstvá, ale prevažne sekulárne systémy, prejavujúce sa vo filozofii, sociológii, psychológii a iných duchovných vedách. Tie sú tým hodnotnejšie, čím komplexnejšie pristupujú k človeku a svetu a naopak, keď sa snažia o rýchle a jasné vysvetlenia, samy sa odsudzujú ako jednostranné a nekritické. Jednostrannosť sa prejavuje predovšetkým v tzv. monizme, podľa ktorého všetko existujúce je jednoducho „hmota“ alebo len „duch“. Tak sme v nedávnej minulosti mali u nás jediný „vedecký svetonázor“, pod ktorým sa rozumelo materialistické vykladanie sveta a človeka, čo sa však ukázalo ako neudržateľné.
Jednostranné svetonázorovné systémy okrem toho, že nevystihujú mnohorakosť a hĺbku tajomstva človeka a sveta, sa ľahko stávajú totalitnými a intolerantnými. Je to predovšetkým preto, že odvádzajú všetko z jedného princípu, nie sú schopné pochopiť pohľad iných systémov. Tak vzniklo absolutizovaním prírodovedeckej vývojovej teórie protináboženské hnutie, absolutizovaním princípu národnej a rasovej odlišnosti vznikla fašistická totalita, absolutizovaním princípu rovnosti zrodila komunistická totalita, absolutizovaním princípu slobody vznikol asociálny kapitalizmus, absolutizovaním ekologického princípu sa stiera rozdiel medzi postavením človeka a iných tvorov a pod.
Svetonázory na rozdiel od kresťanskej viery nepripúšťajú vo svojom systematickom vysvetlení sveta neúplnosť a čiastkovosť poznania. Tým, že chcú tajomstvo človeka a sveta úplne vysvetliť, usilujú sa o priveľký výkon a ich výsledky sú doteraz neuspokojivé. Nielen ich časté zlyhanie v totalitnom extréme, ale aj protirečivosť mnohorakých svetonázorov v pluralitnej postmodernej dobe uberá jednotlivým svetonázorom na presvedčivosti.
Niektoré svetonázory sa snažia tajomstvo človeka zakotviť v jeho spoločenskom rozmere. Ide už o niektoré spomínané politicky a sociálne inšpirované svetonázory, ktoré dávajú otázku o zmysle osobného života do úzkeho súvisu s realizáciou slobodného a spravodlivého politického poriadku pre všetkých. Tieto svetonázory a teórie upozorňujú aj kresťanstvo na dôležitý fakt, že únik do súkromného blahobytu by bol zradou a spoločenská zodpovednosť a angažovanie sa vyžadujú od každého.
Zlepšovanie životných podmienok má svoj význam, ale ako nemožno absolutizovať hmotu alebo ducha, ani spoločnosť nemôže byť všetkým. Otázku osobného šťastia a osobnej smrti nemožno dať do zátvorky, kým sa nevybuduje spravodlivý poriadok. Medzi jednotlivcom a spoločnosťou bude vždy isté napätie. Jednotlivec so svojimi potrebami, starosťami, radosťami a trápeniami sa nikdy nerozplynie v spoločenskom prostredí. Lebo osoba jednotlivca nie je výsledkom, ale koreňom a cieľom diania v spoločnosti. Preto napríklad ani pri veľkolepom budovaní zjednotenej Európy nemožno pozerať len na trhové a ekonomické výhody tohto procesu, ale tento kontinentálny projekt musí vychádzať z najvnútornejšej potreby každého obyvateľa. Inak je odsúdený na skorší alebo neskorší neúspech. Preto sa aj v politickej oblasti musí vždy znova nastoliť otázka: Čo je človek?
Vedné odbory a svetonázory rozličných typov síce odpovedajú na mnohé otázky, ale iba v rámci svojich kompetencií. Otázku zmyslu ľudského života však nechávajú nedotknutú. Ak na ňu nik neodpovie, vedci sami strácajú orientáciu, v ktorej spočíva kríza našej doby. To si treba uvedomiť, keď uvažujeme o mieste náboženstva aj v súčasnej, rozvinutej industriálnej spoločnosti a všetkého, čo s tým súvisí: potrebe náboženských spoločností, náboženskej výchove na školách a náboženskom vplyve na iné oblasti spoločenského života.
Pomocná literatúra:
Kasper, W.: Úvod do viery. Spišské Podhradie 1991, str. 7-16.
Waldenfels, H.: Kontextová fundamentální teologie. Praha 2000, str. 69-102, najmä 69-82.
Küng, H.: Světový étos projekt. Zlín 1990, str. 13-32.
- Odpovede náboženstiev
Cieľ:
Študent má pochopiť, že náboženstvá nie sú predmoderná, prekonaná záležitosť, za ktorú sa treba v civilizovanej spoločnosti hanbiť, alebo ktorú treba urputne a bez dialógu brániť. Náboženstvá naopak pri zlyhávaní čisto sekularizovaného projektu sveta môžu svojou osobitnou kompetenciou dopĺňať vedu a svetonázory a dodávať im najširšiu orientáciu a rozmer.
Obsah:
Uznávané hodnoty a vznešené ciele, z ktorých žili generácie minulých storočí, sa dnes pre mnohých stali problematickými. Vidíme nedostatok hodnôt, za ktoré by bolo možné prinášať obete. Skepsa a rezignácia sa zmocňuje stále väčšieho počtu ľudí. Konzum a blahobyt ani zďaleka nevyriešie všetky problémy. Človek „nežije len z chleba“, ani len z práce a zábavy. Človek potrebuje lásku, záväzný cieľ a nádej. Táto situácia nás núti, aby sme sa znova a hlbšie ako siahajú vedecké a svetonázorové úvahy, zamýšľali nad pôvodom a cieľom ľudského bytia.
Od počiatkov ľudského rodu to boli náboženstvá, ktoré dávali ľuďom odpoveď na otázku o zmysle života. Vyjadrovali ju v obradoch a zvykoch, modlitbách, piesňach, legendách, symboloch, obrazoch či slávnostiach. Táto odpoveď sa prejavovala v celom spôsobe života, v mravnosti a v právnom poriadku a sprevádzala jednotlivca od narodenia až do smrti. Toto platí o každom náboženstve, i keď rozličným spôsobom.
Hoci majú jednotlivé náboženstvá mnohé rozdielne prvky, jedno majú spoločné – berú vážne problematickosť človeka a jeho neschopnosť bez pomoci nájsť zmysel svojho bytia. Náboženstvo sprostredkúva človeku zážitok vyššej, vznešenejšej a mocnejšej bytosti, ktorá je svätá a božská. Styk s ňou ho napĺňa nielen úctou a bázňou, ale aj dôverou a oddanosťou. Človek cíti, že jej vďačí za všetko.
Na rozdiel od vied a sekulárnych svetonázorových systémov nie sú pre náboženstvá človek a viditeľný svet jedinými skutočnosťami. Viditeľný svet je skutočný iba vďaka účasti na svete neviditeľnom, božskom a svätom. Legendy a symbolické úkony sú v náboženstvách prítomné na to, aby sprístupňovali tento pôvod všetkého bytia. Náboženstvá sprevádzali človeka počas najdôležitejších životných chvíľ – narodení, dospievaní, svadbe či smrti – aby si človek počas nich lepšie uvedomoval zmysel svojho života.
Náboženstvá boli tiež silou, ktorá pretvárala životný priestor človeka, posvätné miesta sa stávajú osou životného priestoru človeka, dodávajú mu bezpečnosť a istotu v širokom priestore (Jeruzalem, Mekka). Aj usporiadanie miestneho životného priestoru a osídlia človeka je často nábožensky podmienené, kostol v strede obce, alebo kríže na rázcestiach dodnes ostávajú svedkami nábožensky poznačeného priestoru.
Náboženstvá však niekedy sfalšovali Boží obraz tým, že mu nasadili masku démonickosti. Nenapĺňali ľudí radosťou, nádejou a zodpovednosťou, ale strachom a robili z nich otrokov. Niekedy náboženstvá využívali ľudí pre budovanie vlastného náboženského systému, jeho moci a vplyvu a samotný vzťah človeka k najvyššiemu bytiu ostal v úzadí. Napriek týmto negatívam však ľudia často nachádzali v náboženských úkonoch silu zvládnuť radosti a bolesti, dobro a zlo, život a smrť. Dodnes náboženstvá poskytujú miliónom ľudí zmysel a oporu, dôvod a cieľ života.
Pomocná literatúra:
Küng, H.: Světový étos projekt. Zlín 1990, najmä str. 42-45.
Waldenfels, H.: Kontextová fundamentální teologie. Praha 2000, str. 140-149.
Fisichella, R.: Keď viera myslí, Trnava 1999, str. 52-65.
- Kritika náboženstiev
Cieľ:
Študent má pochopiť, že kritika náboženstva a viery má svoje logické historické pozadie, môže mať aj očistný charakter pre samotné náboženstvo. Rozšírenie ateizmu je síce bolestné, ale po Druhom vatikánskom koncile je potrebné aj pri ateizme rozlišovať rozličné formy jeho závažnosti. Len pochopením týchto procesov sa študenti pripravia pre dialóg s kritikmi náboženstva a prekonajú nič neriešiaci konfrontačný prístup.
Obsah:
Vždy sa v dejinách našli ľudia, ktorí spochybňovali zmysel viery v božstvo a zavrhovali náboženskú prax. Pritom pod kritikou náboženstva si netreba predstavovať len niečo negatívne, lebo kritika môže viesť k očisťovaniu predstáv, odbúravaniu nerozumnej poverčivosti a mágie z náboženského života. Počnúc osvietenstvom v 18. storočí sa však náboženská kritika zintenzívnila a nadobudla široké rozmery. Túto situáciu spôsobili viaceré príčiny. Predovšetkým ide o prekonanie antickej a stredovekej predstavy o svete. Od čias Koperníka a Keplera vieme, že Zem nie je stredobodom vesmíru, okolo ktorého sa všetko točí. Darwin prišiel v 19. storočí s vývojovou teóriou, zahrňujúcou aj človeka. To otriaslo vierou v bezprostredné stvorenie sveta. Taktiež v oblasti morálky bola spochybnená skutočnosť hriechu, keď S. Freud objavil mechanizmy podvedomia a spochybnil slobodu a zodpovednosť človeka. Prírodovedci si stále viac nárokovali vysvetľovať svet bez Boha, čo viedlo k názoru, že Boha možno postrádať a že náboženstvo je prekonaným stupňom vo vývoji ľudstva. Človek v období novoveku takto dospel k presvedčeniu, že sa emancipoval, je konečne dospelý, schopný vysvetliť svet bez predpokladania mimosvetskej bytosti, a že nie je voči takejto bytosti zodpovedný.
Zároveň vznikli aj teórie „emancipovaného človeka“ o pôvode viery. Kritika náboženstva na jednej strane kritizovala odvolávanie sa náboženstva na Boha, na druhej strane vysvetľovali pôvod náboženstva rozličnými teóriami. L. Feuerbach vysvetľoval náboženstvo ako sebaprojekciu (výmysel) človeka, vlastných túžob a ideálov, ktoré si človek zosobňuje v postave Boha. K. Marx zase obviňuje náboženstvo, že sa snaží utešovať utešovať nešťastných a trpiacich ľudí namiesto toho, aby sa snažilo nepriaznivé spoločenské pomery meniť. Tak vychádza v ústrety vládnucim vrstvám a náboženstvo sa stáva ópiom ľudstva a ospravedlnením zlého sveta. Podľa S. Freuda sa veriaci človek v náboženstve podvedome snaží nachádzať detinské bezpečie v Božej prítomnosti, čo mu bráni, aby sa stal sám sebou a dospelým. Podľa týchto kritikov nám Boha nielen netreba, ale sa dokonca stáva prekážkou slobodnej sebarealizácie človeka a uvedomenia si zodpovednosti za svoj život. Nečudo, že Boha niektorí vyhlásili za mŕtveho vo vedomí dnešných ľudí (F. Nietzsche) a to nielen v mene vedy, ale aj v mene človeka a jeho slobody.
Prvýkrát v dejinách sa tak dnes rozmohol ateizmus ako masový jav a spoločenský život sa snaží postaviť na nábožensky neutrálny alebo sekularizovaný základ. Moderný ateizmus má mnoho tvárí a tak, ako má viera v Boha mnoho podôb, aj jej popretie v ateizme je rozličné. Dokonca aj my kresťania musíme priznať, že nás skľučuje pocit Božej neprítomnosti, že často vnímame iba jeho mlčanie, že ho v profánnosti každodennej skutočnosti takmer nemôžeme citeľnejšie dosiahnuť. Inokedy sa zase v každodennom živote správame tak, akoby Boha nebolo.
Najhorším typom ateizmu je ešte stále pretrvávajúci bojovný ateizmus, ktorý v úsilí vykoreniť náboženstvo používa nielen výmenu názorov, ale aj útlak, diskrimináciu a prenasledovanie veriacich. V demokratických krajinách prevláda skôr ateizmus ľahostajný. Akoby unavený v boji proti Bohu, nenapáda náboženstvo fyzicky ani spoločensky. Podľa neho je viera v Boha beztak prekonaná a posledné zbytky náboženstva vymrú samy od seba. Ateizmus slobody a oslobodenia hlása vymanenie človeka spod akejkoľvek závislosti, aj spod závislosti od všemohúceho Boha a náboženského „systému“, obmedzujúceho slobodu a potláčajúceho život spoločenstva. Mnohí ľudia sú vydesení skutočnosťou zla vo svete. Protestujú proti Bohu, ktorý je vraj vševediaci, všemohúci a dobrotivý, a predsa pripúšťa nezmyselné utrpenie. Otázka utrpenia nevinných je pre mnohých základným kameňom ateizmu. Napokon jestvuje skeptický a kritický ateizmus, zdržanlivý voči všetkým odpovediam. Podľa neho nemožno nájsť na náboženské otázky presvedčivú odpoveď, a preto sú nezmyselné. O Bohu možno podľa nich iba mlčať.
Pomocná literatúra:
Waldenfels, H.: Kontextová fundamentální teologie. Praha 2000, str. 150-163.
Mikolášik, M.: Kresťanstvo medzi pravdou a slobodou. Ružomberok 2002, str. 31-47.
Pesch, O.H.: Existuje? Poznání Boha dnes. Praha 1998, str. 55-75.
- Náboženská obnova
Cieľ:
Študent má pochopiť, že riešením spoločensko-náboženského napätia nemôže byť návrat pred novovek, izolácia náboženského myšlienkového sveta a mocenská konfrontácia, ale dialóg neustále sa očisťujúceho náboženstva so sekulárnym kontextom.
Obsah:
Ako má náboženstvo zareagovať na kritiku náboženstva a na novoveký rozmach ateizmu? V prvom rade si treba uvedomiť, že ateizmus sa zrodil v prostredí tradične kresťanskom a kresťania si musia dôkladne spytovať svedomie, či neprispeli k jeho vzniku. Pretože ateizmus je kritickou reakciou nie na Boha samotného, ale na Boží obraz a náboženský život, ako ho predstavuje konkrétne náboženstvo. Veriaci majú často pomýlený pojem o Bohu a ich životná prax nezodpovedá vždy hlásaným ideálom.
Medzi motívy moderného ateizmu patrí tiež nejednota vnútri cirkvi, keď sa viaceré denominácie hašteria o správnu vieru, štiepia sa, ich členovia sa navzájom exkomunikujú a prejavujú nevraživosť rôznym spôsobom. Taktiež nedostatočný cit zo strany náboženstva voči slobode, ktorá sa stala dôležitou v novovekých dejinách, náboženský fanatizmus a náboženské vojny otriasli hodnovernosťou kresťanskej viery v Boha. Prenikanie iných náboženstiev do Európy nebolo sprevádzané dialógom, ale pocitom nadradenosti kresťanstva voči nim a z toho vyplývala neschopnosť stretnutia sa s inými náboženstvami a vzájomného dopĺňania sa. Ľudia sa na základe poznania iných náboženstiev začali pýtať, aká je pravá Božia tvár, do náboženských otázok sa tým vniesol relativizmus, ktorý je prameňom náboženskej ľahostajnosti.
Ateizmus môže mať z tohto dôvodu aj očisťujúcu funkciu pre náboženstvo. Ateizmus upozorňuje veriacich, že si nesmú vytvárať taký obraz Boha, ktorý by bol viac výplodom ich predstavivosti a málo citlivý na tajomstvo Boha. Náboženstvo si tiež nesmie unáhlene vysvetľovať Božím pôsobením svetské fenomény, na ktoré sú kompetentné odpovedať svetské vedy – Boh nie je náhradou na nevyriešené otázky vedy. Náboženstvo nesmie v mene svojho systému zabúdať na človeka a jeho životné problémy a starosti, na potrebu spoločenstva, solidaritu s trpiacimi a všetky veci, ktoré zdôrazňuje humanistický ateizmus. V katolíckej cirkvi sa mnohé názory posunuli vpred na 2. vatikánskom koncile (1962-1965), avšak v praxi treba vždy nanovo vierohodne dokázať, že náboženstvo a vedecký pokrok, viera v Boha a ľudská sloboda nie sú protikladmi, ale sa navzájom dopĺňajú.
Rovnako si musia spytovať svedomie aj ateisti, pretože moderné vedy, súčasné svetonázorové systémy zapríčinili a nevyriešili dnešnú krízu hodnôt a spoločenského života. Ateizmus často kriticky bojoval voči dobovým náboženským formám, ktoré sú dnes väčšinou prekonaná, neprotestoval však voči výstrelkom vedy, jednostranným „neomylným“ svetonázorom. Tie boli často zneužívané na boj proti náboženstvu a pritom neponúkli dostatočnú odpoveď na otázku o zmysle života pre jednotlivcov aj spoločnosť. Neuvedomili si, že vysvetľovanie sveta a jeho jednotlivých oblastí skončí v chaose, ak sa nevloží do najširších súvislostí, ktoré môže poskytnúť iba náboženstvo.
V mnohých krajinách, podobne ako u nás, možno pozorovať prebudenie záujmu o náboženstvo. Vo vyspelých krajinách je to predovšetkým u jednotlivcov, ktorým nestačí konzumný spôsob života pre nájdenie zmyslu. V krajinách, kde panuje politický útlak a prenasledovanie slobodného občianskeho prejavu, je náboženstvo často posledným útočišťom slobody. Takých krajín nie je ani dnes málo. Kde náboženstva niet, alebo ho ľudia v tradičnej forme prijať nechcú, vytvárajú si ľudia náboženstvo náhradné – či už v športe, masových prejavoch kultúry a podobne.
Náboženstvo teda nemožno pokladať za odsúdené na zánik. Človek v ňom bude vždy hľadať odpoveď na neriešiteľný otáznik, ktorým je sám sebe. Odpovede náboženstva by sa preto nemali unáhlene odmietnuť. Náboženstvo nás nútia k uvažovaniu. Po prechode očisťujúcim ohňom náboženskej kritiky a ateizmu by sa mohlo náboženstvo obnoviť a pomôcť riešiť mnohé problémy, ktoré spôsobujú biedu a utrpenie jednotlivcov i celého ľudstva.
Pomocná literatúra:
Jaura, D. – Kušnierik, J.: Tabu v cirkvi. Bratislava 2000, str. 5-58.
Koch, K.: Konfrontace nebo dialog? Praha 2000, str. 144-166.
Waldenfels, H.: Kontextová fundamentální teologie. Praha 2000, str. 92-102.
- Poznávanie Boha
Cieľ:
Študent má pochopiť komplexnú problematiku poznávania Boha, ktorá má riešenie medzi skepsou voči poznaniu a nárokom na pojmové uchopenie Boha. Dejinno-systematickým prístupom sa študentovi predloží panoráma prístupov k Bohu. Poznanie Boha musí byť študentovi predstavené v podstatnej súvislosti s existenciálnym rozhodnutím človeka a náboženskou praxou.
Obsah:
- a) Poznávanie Boha v dejinách
Vo všetkých dobách a na všetkých miestach mali ľudia náboženskú vieru. Verili, že svet je plný znakov a stôp, ktoré poukazujú na božstvá. Božské tajomstvo tušili niekedy v mimoriadnych prírodných javoch, v nádhere a veľkosti vesmíru, v dokonalosti živej prírody, v divoch mikrokozmu, v sile sopiek a zemetrasení, vo fascinujúcom stretnutí muža a ženy či vo vnútornom hlase svedomia.
Postupom času a rozvojom schopností vysvetľovať javy to už neboli mimoriadne udalosti, ale harmónia sveta a prírody, jej rozmanitosť, ktorá má predsa svoj poriadok, kde ľudia videli Božie stopy. Ako sa toto všetko dá ináč vysvetliť, ak nie zásahom vševediaceho a všemohúceho Ducha?
Tento úžas a uzáver stoja na začiatku každého náboženského zmýšľania a tu treba hľadať aj začiatok všetkých duchovných vied, na prvom mieste filozofie. Veľkí myslitelia všetkých čias a národov, skúmajúci hlbšiu skutočnosť, pôvod a príčiny sveta a vesmíru, sa znova a znova stretávali s predstavou Boha.
V európskej kultúre sa už od 6. storočia pred Kristom objavili myslitelia, ktorí si všímali náboženskú prax a jej tradície kritickým spôsobom a usilovali sa o poznanie Boha cestou rozumovej úvahy. Najvýznamnejšími z nich boli Sokrates, ktorý sa neustálym pýtaním a spochybňovaním snažil objaviť pravdu, ktorá je iná než veci a odpovede okolitého sveta. Ďalej to bol Platón, ktorý Boha hľadal v Idei dobra a krásna, ktorá sa nachádza mimo materiálneho sveta a Aristoteles, ktorý sa vo všetkých veciach tohto sveta snažil objavovať poslednú príčinu – nehybného hýbateľa. Mimo našej kultúry, v Ázii, vznikali v tom istom dávnom období významné myšlienkové prúdy, poväčšine mystickej povahy. Odvtedy sa množstvo mysliteľov až po súčasnosť zaoberá nevýslovným tajomstvom, ktoré sa skrýva za prírodou a najmä v samotnej ľudskej mysli a snažia sa ho rozumne osvetliť. Spomedzi najvýznamnejších mysliteľov v dejinách možno spomenúť Augustína, Tomáša Akvinského, Anzelma z Canterbury, Reného Descarta, Immanuela Kanta, Martina Heideggera a mnohých ďalších.
Filozofickému uvažovaniu o Bohu prikladáme veľkú dôležitosť, pretože môže naznačiť a prekliesniť cestu k objaveniu Boha. Hoci Boh nekonečne presahuje všetky ľudské poznávacie schopnosti, filozofické úvahy môžu jestvovanie Boha dostatočne odôvodniť. Boh filozofov však nie je priamo tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Biblia, avšak filozofickú a biblickú predstavu o Bohu nemožno ani jednoducho stavať do protikladu.
- b) Poznávanie Boha v Biblii
Biblia hovorí o viacerých cestách od tvorov k Tvorcovi. O Bohu sa hovorí ako o bytosti, ktorá sa ukázala, zjavila praotcom – Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi – ktorá cez Mojžiša vyslobodila svoj ľud z egyptského otroctva, ktorá ho viedla cez púšť do Zasľúbenej zeme, ktorá ho napomínala v nevernosti, odmeňovala za vernosť a karhala za zlobu. Napokon je to bytosť, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi, ktorý je Božím obrazom v ľudskom tele.
Biblia teda hovorí o živom a osobnom Bohu, ktorý je človeku na pomoci, na ktorého sa možno obrátiť v každej ťažkosti, ktorý však volá a povoláva každého človeka do úzkeho spoločenstva so sebou prostredníctvom cirkvi. Podľa Biblie bol človek stvorený na Boží obraz a predovšetkým vo svojej slobode a zodpovednosti sa odlišuje od ostatného stvorenia, je odbleskom Božej veľkosti.
V novších spisoch Starého zákona a v Novom zákone nachádzame aj úvahy o možnosti poznávať Boha a o hlúposti jeho popierania: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet.“ (Žalm 52) Takýto nemúdry, o ktorom je reč, nie je nejakým hlupákom, ale človekom bezočivým a zlým, ktorý si z Boha nič nerobí, nechce ho poznať, nebojí sa jeho súdu a počína si tak, akoby Boha nebolo, akoby človek sám bol Bohom. Takýto praktický ateizmus je bláznovstvom. Popierať Boha, ktorý je všetko vo všetkom, Biblia charakterizuje ako uväznenie do seba samého a výraz poblúdeného srdca.
Naopak, myšlienka poznávať Boha bola pre prvotnú cirkev dôležitá, aby nadviazala misionársku komunikáciu voči pohanom. Apoštol Pavol povedal pred filozoficky naladenými poslucháčmi v Aténach na Aeropágu: Ľudia by mali hľadať Boha, „aby ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme…“ (Sk 17,27-28).
- c) Prirodzené poznávanie Boha
Pavol pripisuje všetkým ľuďom schopnosť spoznať Boha zo stvorených vecí. Keďže si pohania napriek spoznanej pravde neuctili Boha, ako sa patrí, berie ich na zodpovednosť a považuje ich za neospravedlniteľných. „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – , možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1,19-20). Pavol tu nemyslí len na prírodu, ale a na hlas svedomia.
Aj súčasné cirkevné učenie potvrdilo na posledných konciloch túto biblickú myšlienku. Prvý vatikánsky koncil (1869-1870) učí, že „Boha, pôvod a cieľ všetkých vecí, možno s istotou spoznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí“ (DS 3004). To neznamená, že poznávanie Boha by bolo bez ťažkostí, ani že všetci ľudia môžu Boha s istotou spoznať. Koncil tým chcel upozorniť, že reč o Bohu je zrozumiteľná každému človeku, a teda že kresťanstvo nehlása nerozumné a rozumu protirečivé veci. Viera a rozum nepredstavujú protiklady. Podobne aj Druhý vatikánsky koncil vychádza z toho, že človeka možno pochopiť, iba ak sa zohľadní jeho pôvod a cieľ v Bohu: „Cirkev tvrdí, že uznávať Boha nijako nie je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, keďže má v Bohu základ a zavŕšenie. Naopak, bez Božieho základu a bez nádeje na večný život sa ľudská dôstojnosť veľmi vážne narúša – ako to dnes často pozorovať – a záhady života a smrti, viny a utrpenia nedostávajú riešenia, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva“ (GS 21).
Ateizmus sa mýli nielen v otázke Boha, ale aj človeka. Koncil ho rozhodne odmieta. „Iba prostredníctvom Božieho tajomstva dostáva tajomstvo nášho bytia odpoveď… Iba ten, kto pozná Boha, pozná i človeka“ (R. Guardini).
- d) Dôkazy Boha
Na dokázanie rozumnosti viery v Boha teológia používa takzvané dôkazy jestvovania Boha. Prirodzene, nejde o dôkazy v zmysle prírodovedeckom alebo matematickom, veď Boh nie je horninou alebo chemickou zlúčeninou, ktorú možno ľubovoľne skúmať. O Božej existencii možno uvažovať tak, že na začiatku musíme byť ochotní odložiť predsudky, vykročiť na cestu úsudku a ísť po nej až k cieľu. Keď k nemu dospeje, objaví, že viera v Boha nie je čosi nerozumné. Dôkazy Boha nenahrádzajú vieru vedomosťami, ale k nej stále pozývajú, posilňujú ju a stoja v jej službách. Možno rozlišovať dve formy dôkazu Boha.
Prvá, staršia, kozmologická forma dôkazu poukazuje na skutočnosť sveta. Svet je v stálej činnosti, pohybe a zmene. Všetko, čo sa hýbe, je pohybované nejakým hýbateľom, ten zase ďalším atď. V rade hýbateľov nemožno postupovať donekonečna. Niekde musí byť nejaká prvá príčina, začiatok pohybu. Poukaz na nejaký praatóm alebo prabunku nestačí. To by sme sa mohli pýtať, odkiaľ ony pochádzajú, odkiaľ nabrali obrovskú energiu, ktorá dala do pohybu celý ďalší vývoj. Nejde teda iba o vysvetlenie, ako svet vznikol, ale že vôbec vznikol. Nemožno sa odvolávať na prahmotu, lebo prahmota by mala opodstatnenie sama v sebe, iba ak by bola absolútne dokonalá. Keďže však hmota podlieha zmene, je nedokonalá. Posledným dôvodom svojho bytia a všetkého ostatného môže byť iba nekonečná duchovná bytosť, ktorú nazývame Bohom. Rozhodnutie sa pre Boha je zároveň rozhodnutím sa proti primátu hmoty, rozhodnutím pre zmysluplnosť hmotného sveta, ktorú nadobúda z ducha, ktorý všetko tvorí, nesie a určuje. Naše poznávanie sveta je tak oboznamovaním sa s Božími myšlienkami a plánmi. Viera v Boha teda vôbec nie je protikladom poznávania, naopak, je stálou výzvou k rozumovej činnosti.
Druhá, novšia, antropologická forma dôkazu poukazuje nie na svet, ale na človeka. Vychádza z toho, že človek je bytosť konečná, závislá a ohrozená zo strany prírody, vydaná napospas smrti. Pritom sa v človeku hlási aj čosi neobmedzené, absolútne. Napríklad v hlase svedomia, ktorý sa v ňom ozýva niekedy s napomenutím, inokedy s karhaním alebo pochvalou. Čosi bezpodmienečné a absolútne pociťujeme aj v zážitku lásky. V milovanom a milujúcom človeku sa naraz všetko obnoví, v okamihu šťastia čas akoby sa zastavil a sprostredkúva nám predchuť večnosti. Človek teda žije v stálom napätí medzi konečnosťou a nedokonalosťou na jednej strane a túžbou po nekonečne, absolútne a dokonalosti na druhej strane. Toto napätie ho drží v nepokoji a neuspokojenosti. Ak to nemá byť všetko nezmyselné, táto jeho túžba, otázky a hľadanie sú ozvenou na volanie Boha, ktorý sa ozýva vo vnútri človeka. Iba Boh je odpoveďou na veľkosť a biedu ľudského bytia.
Kto verí v Boha, dokáže spravodlivo posúdiť veľkosť človeka a nepoprieť súčasne jeho biedu. Rozhodnutie sa pre Boha sa kryje s rozhodnutím sa pre človeka. Viera v Boha dovoľuje, ba dokonca požaduje, aby sme seba samých a všetkých ostatných ľudí bezpodmienečne akceptovali, ako akceptoval Boh nás. Viera umožňuje hlbokú dôveru v bytie, bez ktorej nik nemôže žiť, milovať a pracovať. Viera v Boha nepotláča ľudskú slobodu, ale zaväzuje k bezpodmienečnej úcte voči každému človeku, ako aj k angažovaniu sa za slobodný a spravodlivý poriadok medzi ľuďmi.
Pomocná literatúra:
Pesch, O.H.: Existuje? Poznání Boha dnes. Praha 1998, str. 113-156.
Waldenfels, H.: Kontextová fundamentální teologie. Praha 2000, str. 164-206.
- Boh je tajomstvo
Cieľ:
Na záver prvej časti by mal študent pochopiť, že tajomstvo nie je prekážkou porozumenia, ale rešpektovanie tajomstva je primerané rešpektovanie skutočnosti, objavovanie tajomstva je neustály intelektuálny proces. Tajomstvo patrí do modernej gnozeológie bez toho, aby sa veriaci intelektuálne podceňoval.
Obsah:
Hoci moderný človek je alergický na slovo tajomstvo a chcel by všetko preskúmať, už sme si naznačili, že tajomstvo patrí k životu človeka. On sám je pre seba nepreskúmateľným tajomstvom veľkosti a biedy. O to skôr Boh, ak nemá byť predmetom, ale najvyšším bytím, je a ostane pre človeka tajomstvom. Nemôže byť výtvorom človeka, alebo nejakým bôžikom, ktorý má pôvod v jeho fantázii, nemôže byť ani projekciou našich túžob. Biblia ho nazýva skrytým Bohom (Iz 45,15), ktorý prebýva v „neprístupnom svetle“ (1 Tim 6,16). Ľudia, konečné bytosti, nikdy nepochopia nekonečnú, všetko obopínajúcu a nesúcu Bytosť. „Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť“ (Ž 139,6).
Na Božom tajomstve končia ľudské predstavy o Bohu. Preto sa celý život treba znova a znova vydávať na cestu za ním. Čím viac človek hľadá Boha, tým viac sa mu všetky rečí o ňom budú zdať nedostatočné, ako nám to ukazuje prípad starozákonného Jóba (porov. Jób 42,3).
Ak je Boh tajomstvom, čo teda znamená poznať a spoznať Boha? Zrejme čosi viac ako teoreticky vziať na vedomie jeho jestvovanie. V poznaní Boha ide aj o nás samých, o zmysel nášho bytia, o zmysel sveta. Poznanie Boha je preto dielom nielen rozumu, ale aj srdca, teda celej osoby. Spoznať Boha znamená aj uznať ho za dôvod a cieľ vlastného života, prijať ho ako jediné a absolútne dobro. Spoznanie Boha sa preto neprejavuje iba myšlienkovým hĺbaním, ale aj vďakou, chválou, oslavou a mravným životom. Treba konať pravdu, aby sme ju skutočne spoznali. Kto naozaj spozná Boha a uverí v neho, toho život sa zmení nielen vnútorne, ale aj navonok.
Keďže Božie tajomstvo presahuje človeka a jeho myšlienky, všetko, čo dokáže povedať o Bohu, sú iba obrazy a podobenstvá. Apoštol Pavol o tom povedal: „My teraz vidíme cez zrkadlo, v hádanke“ (1 Kor 13,12). Znamená to, že naše obrazy a pojmy sú schopné niečo naznačiť o Bohu. Aj Ježiš používal podobenstvá z každodenného života, aby sprítomnil ľuďom Božiu činnosť. Keďže však Boh nekonečne prevyšuje ľudské pojmy a predstavy, všetky sa hodia skôr na objasnenie toho, čo Boh nie je, ako čo je. Boh sa nedá vtesnať do žiadneho systému a nemôže byť základom nijakého uzavretého svetonázoru.
Preto všetko, čo povieme alebo si myslíme o Bohu, platí v celkom výnimočnom, nekonečne nedokonalom zmysle. Naše slová Boha „nevlastnia“, ale nás len smerujú smerom k tajomstvu, ku ktorému máme primeraný postoj iba v adorácii, v poklone. Hoci v Ježišovi Kristovi sa definitívne odhaľuje tajomstvo Boha a tajomstvo človeka, napriek tomu Boh ostáva skrytým Bohom, ktorý sa nám zjavuje postupne počas celého nášho života a počas celých dejín.
Pomocná literatúra:
Fisichella, R.: Keď viera myslí. Trnava 1999, str. 33-51.
Pesch, O.H.: Existuje? Poznání Boha dnes. Praha 1998, str. 157-207.
Kasper, W.: Úvod do viery. Spišské Podhradie 1991, str. 23-27.
