Vytlačiť

rok bozieho slova logo1. čítanie: Iz 49,3.5-6

Úryvok z druhej piesne o Pánovom služobníkovi (Iz 49,1-6) vytvára prepojenie s predošlou nedeľou, kde v prvom čítaní zazneli verše prvej piesne (Iz 42,1-4.6-7). V komentári pred týždňom bola spomenutá možná kolektívna i individuálna identifikácia „služobníka“. Oba aspekty vychádzajú na povrch i v druhej piesni. Najprv je služobník identifikovaný ako „Izrael“, potom dostáva črty jednotlivca, ktorý vydáva svedectvo o svojom povolaní a poslaní. Bolo tiež spomenuté, že evanjeliá čítajú Ježišovu službu v perspektíve uskutočnenia Izaiášových slov o Pánovom služobníkovi.

Stojí však za to pripomenúť si pôvodný kontext úryvku. Počnúc od kap. 40 sa v Izaiášovom spise otvára nová kapitola proroctva, pripisovaná novej situácii. Kým v prvej časti hlas proroka nalieha na svedomie ľudu prísnym „beda“ (Iz 1,4) a upozorňuje na blížiace sa nebezpečenstvo nešťastia, druhá časť sa nesie v duchu výzvy „potešujte“ (Iz 40,1), pozvania posilniť a vliať novú nádej. Tak i slová Pánovho služobníka – v druhej piesni hovorí totiž on sám v prvej osobe – ústia do povzbudenia, ktoré rozširuje dar spásy do univerzálnych rozmerov. Pánov služobník bude „svetlom národov“, aby Božia spása „siahala až do končín zeme“.

2. čítanie: 1Kor 1,1-3

Pri čítaní Pavlových listov nie je ťažké si všimnúť, že prvé riadky sú formulované skoro rovnako. Apoštol sa totiž pridŕža listovej formy typickej pre svoju dobu. Na rozdiel od nás, ktorí – ak ešte listy píšeme – zvykneme začínať list oslovením typu „Milý priateľ...“, v Pavlovej dobe sa najprv predstavil odosielateľ, prípadne predstavil i tých, ktorí stáli v danom momente po jeho boku. Tak ako v tomto prípade, keď spomína brata Sostena. Hneď na to sú uvedení adresáti – Božia cirkev v Korinte – a krátky pozdrav: „Milosť vám a pokoj...“

Hoci úvodná časť listu je do istej miery formálna, možno v nej objaviť podnetné detaily. Napríklad to, ako od samého začiatku Pavol charakterizuje adresátov – veriacich spoločenstva v Korinte. Prihovára sa k nim ako „posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým“. Svätosť, ktorej sú ako veriaci nositeľmi, nie je výsledkom ich výkonu, ale účasťou na dare Ježiša Krista. Nehovorí, že sú už „hotoví“ svätí, ale „povolaní“ uskutočňovať svätosť, na ktorej dostali účasť. Majú si stále viac uvedomovať, že nepatria sebe, ale Pánovi (1Kor 6,19-20), lebo to je princíp biblického konceptu svätosti. Prv než Pavol začne poukazovať na to, čo majú Korinťania vo svojom živote napraviť (morálny rozmer), pripomína dar svätosti, na ktorom dostali účasť (existenciálny rozmer); ten je totiž určujúci.

Evanjelium: Jn 1,29-34

V Evanjeliu podľa Jána sa po hymnickom prológu (Jn 1,1-18) otvára súslednosť dní, ktoré viedli k prvému Ježišovmu znameniu na svadbe v Káne (2,1-11). V rámci nich najprv Ján Krstiteľ počas výsluchu vedeného zástupcami náboženských autorít priznáva svoju identitu (Jn 1,19-28). Vzápätí, „na druhý deň“ [liturgický text však túto časovú poznámku ponecháva bokom], vydáva svedectvo o Ježišovi. Tentokrát hovorí z vlastnej iniciatívy a k tým, ktorí sú ochotní počúvať, lebo nie sú zaťažení predsudkami.

Takmer celý úryvok je priamou rečou Jána a nesie sa v duchu „svedectva“: Ján kladie dôraz na to, čo „videl“, a preto o tom „svedčí“, resp. „hovorí“. Obsahom svedectva je Ježišova identita. Osvetľuje ju prostredníctvom niekoľkých výrokov. Prvým a kľúčovým je titul „Baránok Boží“, nám dobre známy z liturgie. Odkazuje na postavu Pánovho služobníka z Izaiáša, ktorý je vo štvrtej piesni zobrazený ako „baránok vedený na zabitie“ (Iz 53,7) pre „naše hriechy“ (Iz 53,5). Ján ale hovorí o hriechu v jednotnom čísle [„hriech sveta“], čím akoby podčiarkoval univerzálnosť narušeného vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorú prichádza Ježiš uzdraviť. V pozadí výroku možno postrehnúť odkaz na udalosť kríža, kde Ježiš zomiera ako pravý veľkonočný baránok a svedectvo o tom vydáva iný očitý svedok (Jn 19,35-36). Ježiš svojou smrťou na kríži sníma hriech a prináša posvätenie, ktoré Pavol pripomína veriacim v Korinte.

Marek Vaňuš SVD