1. čítanie: Lv 19,1-2.17-18

Pri slove „svätý“ sa nám s veľkou pravdepodobnosťou vybaví v mysli postava muža či ženy z minulosti, čnostného života, zobrazovaná so svätožiarou, a umiestnená niekde vo výklenku či na piedestáli. Ak však Boh cez Mojžiša vyzýva starozákonný ľud, aby bol svätý, ako je on, Boh, svätý, nemá na mysli posmrtné svätorečenie. Svätosť v chápaní Knihy Levitikus značí vyhradenie, oddelenie pre Boha. V pravom slova zmysle je „svätý“ iba Boh (Iz 6,3); oddelený od všetkého nedokonalého a pozemského, svätý vo svojej jedinečnosti. Vyvolený národ dostáva za úlohu stávať sa svätým, oddeleným pre Pána. Inými slovami má zotrvať v jeho blízkosti, oddeliť sa od toho, čo nie je v súlade s ním. Tak to vysvetľuje on sám cez Mojžiša:  „...lebo ja, Pán, som svätý, a ja som si vás oddelil od národov, aby ste boli moji“ (Lv 20,26).

Konkrétnym spôsobom sa svätosť vyjadruje cez lásku k blížnemu. Hoci chápanie toho, kto má byť považovaný za „blížneho“, nebolo v židovskej interpretácii vždy jednoznačné, predsa sa ukazovalo, že to nemá byť len príslušník vlastného národa, ale skôr každý človek, ktorý nejakým spôsobom križuje moju životnú cestu. Za povšimnutie stojí, že ako prejav lásky k blížnemu sa zdôrazňuje neprechovávať hnev. Nie nenahnevať sa, ale nenosiť v srdci nenávisť, nenechať ju tam zakoreniť. Svätosť značí teda dať vzťahu s blížnym novú šancu. Opakovane. Tak ako ju dáva Boh mne. To robí blížneho naozaj „blízkym“, a súčasne približuje k Bohu.

1. čítanie: Sir 15,16-21

Boh rešpektuje slobodu človeka. Ide o jednu z právd, ktoré predstavuje Sv. Písmo už v príbehu prvých ľudí v Knihe Genezis. „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15,14) píše i Sirachovec, a pripomína, že Božie prikázania sú darom (15,15). Mimochodom, spis nesie meno po nábožnom židovi, Jezusovi ben Sirachovi, ktorý patril v druhom storočí pred Kristom do kruhu vzdelancov a túžil odovzdať získanú múdrosť generácii mladých, najmä tých, čo odišli do cudziny (Egypta). Kniha, ktorá je do značnej miery súborom krátkych múdroslovných výrokov, má v úmysle podnietiť (nielen) mladého človeka rozhodnúť sa pre cestu múdrosti, ktorá pochádza od Boha.

Sirachovec však nekonštatuje iba slobodu človeka rozhodnúť sa. Dodáva k tomu dve dôležité skutočnosti. Po prvé, rozhodnúť sa pre dobro – teda vernosť Božím usmerneniam – je v moci človeka. Ako Boh hovorí na inom mieste, jeho príkazy nie sú vysoko ani ďaleko, ale sú „v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil“ (Dt 30,14). Vždy, keď si človek volí dobro, realizuje to, čo je povolaný byť. A po druhé, Sirachovec pripomína, že Boh nie je ľahostajný voči tomu, čo si človek zvolí. „Nikomu nedáva súhlas, aby hrešil“. Boh jednoducho chce, aby si človek zvolil cestu života (stojí za to prečítať si Dt 30,15-20). Boh ale nenúti. Rešpektuje slobodu.

1. čítanie: Iz 58,7-10

Svetlo, ktoré dokáže prežiariť naoko frustrujúcu situáciu, zapaľuje v spolupráci s Božou milosťou človek. Možno i tak by sa dalo súhrnne vyjadriť posolstvo úryvku z Izaiáša, adresované frustrovaným navrátilcom z babylonského zajatia. Vystriedalo sa už niekoľko zím od ich návratu plného optimizmu, no ukázalo sa, že nie všetko ide ako po masle. Stále mnohé veci nefungovali tak, ako by všetci chceli a túžili. Snažili sa o zveľaďovanie dobier – a bieda. Bolo to frustrujúce. Prorok do toho vstupuje na Boží podnet a ukazuje iný prístup. Nabáda nemyslieť iba na seba. Tí, ktorí sa zaoberajú len svojou biedou, majú otvoriť oči pre potreby núdznych: „Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu...“ Inými slovami: Podeľ sa. Buď súcitný. Vtedy objavíš svetlo, ktoré zahojí ranu frustrácie. Prinajmenšom svetlo pochopenia, že veci sa nemenia samé od seba, ale každý jeden človek je pozvaný priložiť ruku k spoločnému dielu. A prosba k Bohu už nebude pasívnym očakávaním všetkého ako na podnose, ale tvorivou spoluprácou s jeho milosťou.